občas sa nám ráno motali po terase fízli, čuchali k ohorkom a zisťovali, či sa tam hulí tráva, aby nám potom mohli poslať do krčmy nejaké komando, ktoré všetkých vyterorizuje a niektorým dá aj pažbou do držky, pre poučenie, aby sa to pekne rozšírilo po meste a nejaký čas šli tržby ku dnu. To je dobrá stratégia na zničenie nejakého podniku, kde sa stretávajú „opozičné živly“. Títo páni ale k ničomu nečuchali. Nazerali dovnútra. Potom zabúchali. Keď som sa opýtala, čo chcú, povedali, že sú polícia a ukázali aj nejaké preukazy. Otvorila som a začali sa ma vypytovať, čo sa tu dialo včera v noci. Jeden z policajtov si odo mňa vypýtal cigaretu…
Dozvedela som sa, že na Tyršovom nábreží včera skupina náckov napadla nejakých mladých ľudí a jedného zabila. A tí mladí ľudia tam išli zo Stoky.
Večer predtým mali u nás rezervovanú krčmu študenti FAMU, ktorí boli na výstave Mesiac fotografie. Bol to jeden z tých príjemných večerov, keď je krčma plná, útulná a nikto nerobí bordel. Večer som dostala od Sandry za barom iba jednu strašidelnú hlášku, že aj nejakí „plešatí“ sa tam motali, ale že hneď vypadli. Náckovia sú najväčší zbabelci, keď je ľudí plno, na nikoho si netrúfnu.
Potom sa prevalilo všetko cez média o vražde Daniela Tupého. Bola som si takmer istá, že sme unikli len o vlások, vďaka večierku FAMU a nedalo mi to spávať... Toto je pesnička Daniel Tupý, ktorú som neskôr zo seba vysypala. Ľudia, slušní ľudia, nám vyčítali všetko možné. Od toho, že neviem spievať až po to, že spievam z papiera, keď ide o takú závažnú vec, ako vražda, atď… To je všetko nepodstatné. Podstatné je nebyť ticho. Nestať sa súčasťou mlčiacej väčšiny. Lebo ten spánok nikdy už nebude dobrý. Každý môžeme niečo. Ja robím pesničky a budem ich hrať aj pre päť a pol ľudí, keď všetci ostatní zatvoria oči aj ústa. Je mi to jedno. Všetci sme tu jedine za seba. Netreba sa báť, treba sa nebáť!
R.I.P. Daniel Tupý.