je krátko pred piatou popoludní a prichádzam na Slavín. Mohla by to byť príjemná utorková prechádzka, ale nie je. Každý rok – aj tento – sa tu plánuje zhromaždiť skupina motorkárov Brat za brata, ktorí sa netaja obdivom k Rusku a totalite, no pritom sa tvária ako skutoční vlastenci. Smiešne a nechutné zároveň.
Na parkovisku pred vstupom stojí auto s ich logom. Po schodoch sa ponevierajú jednotlivci, ktorí čakajú na zvyšok svojej skupiny. Nepôsobia ako turisti, ktorí by sem prišli vzdať úctu padlým. Už sa však evidentne nevedia dočkať svojich kamarátov.
Lomcujú mnou emócie. Aj mám asi trochu strach, lebo veď títo páni nemajú povesť pokojných dobrákov. Ich členovia sú známi agresivitou, nenávisťou a hrubosťou. Len dva dni dozadu ich vodca zverejnil video, v ktorom sa otvorene vyhrážal novinárovi a aktivistovi. Slovensko však nepatrí tým, ktorí šíria strach a chcú nás hodiť do papŕč Ruska. Preto sme tu.
Je tu kopec policajtov, jeden z nich za nami príde a hovorí nám, že sú tam preto, aby sa nám nič nestalo. Poďakujeme mu.
Krátko nato sa ozve hrmot motoriek. Najprv slabý vzdialený zvuk, potom čoraz bližší. Ťažko ho opísať – chrapľavé burácanie, dunenie odrážajúce sa od domov pod Slavínom. Iróniou je, že práve títo ľudia, ktorí roky nadávajú na Ameriku a Západ, prichádzajú na amerických motorkách. America is great again.
Prichádzajú motorkári. Vedie ich šéf, dobre známy v extrémistických kruhoch. Meno nespomínam zámerne, oni totiž veľmi ľúbia pozornosť. A zároveň načo je dobré menovať náckov?
Hrdo si v rukách nesú komunistické alebo ruské vlajky. Sú medzi nimi aj deti. Je odporné vidieť, že rodičia berú na takéto propagandistické akcie deti, aby im už od útleho veku vštepovali kult Ruska. Prechádzajú okolo nás, my držíme ukrajinské a európske vlajky, ani na sekundu sa nepohneme. Veľmi sa za nich hanbíme. Ich pohľady sú ostré, nepríjemné, ale mlčia. Naša stratégia je nereagovať, neprovokovať, nedávať im dôvod na reakcie. Vieme, že na to čakajú.
Zhromažďujú sa pred pamätníkom Slavín. Tvária sa, že prišli uctiť pamiatku padlých vojakov, no celé to pôsobí skôr ako dosť zlé divadlo. Neviem, o čom tam hovoria – slová, ktoré pri pamätníku odzneli, k nám nedoliehajú. A možno je to aj lepšie, neočakávame nič múdre.
Vidíme len vážne tváre, strojené pózy, staré uniformy. Všetko je odtrhnuté od reality dnešného Slovenska. Postavia sa k pamätníku, zaznie ruská hymna, potom česká a slovenská a ešte aj sovietska, lebo to je asi nejaký ich manifest.
Motorkári si navzájom zatlieskajú, potľapkajú sa po pleciach, pofotia sa zo všetkých uhlov. Vyzerá to, akoby starostlivo pripravovali obsah na sociálne siete. Len nech ich vidí celý svet. Akože dobre, ale fakt musí celý svet vidieť, akí sú smiešni? Ja by som si to rozmyslela, ale nebudem im radiť. Potom sa ozve zborové „hurá, hurá, hurá“. Asi to má pôsobiť ako silné gesto, ale neviem, vyznieva to dosť tragikomicky.
Celá táto akože okázalá ceremónia trvá len niekoľko minút.
Keď odchádzajú, prejdú opäť okolo nás. Niektorí si neodpustia urážky, frázy, ktoré už poznáme naspamäť z mítingov extrémistov a internetových diskusií. Iba papagájújú ich tupé heslá, my nereagujeme.
Divadlo sa skončilo. Motorkári odchádzajú, pravdepodobne do krčmy na borovičku s pivom, kde si zanadávajú na svet a budú filozofovať o tom, aké krásne by bolo Slovensko ako súčasť Ruska.
Nad Slavínom opäť zavládlo ticho, vzduch ale zostáva o kus ťažší.