v októbri 1987 vzniklo Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska adresované židovskej náboženskej obci a židovským spoluobčanom na Slovensku ako prejav „ľútosti a odprosenia“ za deportácie Židov počas vojny. Na popud Borisa Lazara ho sformulovali Ján Čarnogurský, Ján Chryzostom Korec, Jozef Jablonický a je dôležité pripomenúť si práve dnes, v čase vzmáhajúceho sa celosvetového antisemitizmu mená tých, ktorí ho podpísali. Lebo dejiny neexistujú bez konkrétnych ľudí a ich mien. A to bez ohľadu na to, že niektorí svoj podpis odvolali a príbehy signatárov sa za posledných takmer štyridsať rokov značne líšili: Dominik Tatarka, Ján Chryzostom Korec, Hana Ponická, Martin M. Šimečka, Jozef Jablonický, Vladimír Jukl, František Mikloško, Helena Gondová, Ján Čarnogurský, Vincent Hložník, Ján Langoš, Jozef Hlinický, Daniel Fischer, Eva Trizuljaková, Marek Huba, Roman Berger, Ladislav Čarný, Vladimír Haviar, Milan Bočkay, Milan Rúfus, Miro Bázlik, Eugen Suchoň, Alojz Gabaj, Katarína Lazarová. Bol to spolu s vyhlásením Slovenskej národnej rady v decembri 1990, iniciovaným Františkom Mikloškom, ojedinelý prejav vyrovnania sa s antisemitizmom na Slovensku za slovenského štátu a v komunistickom Československu.
25. marca 1988 sa v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí konala Sviečková manifestácia alebo Bratislavský veľký piatok ako pokojná demonštrácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody. Prvotná myšlienka na konanie protestov vznikla v septembri 1987, keď začal výkonný podpredseda Svetového kongresu Slovákov Marián Šťastný organizovať na 25. marca 1988 protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi ČSSR na celom svete. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou krátkeho pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách. Medzi organizátorov patrili František Mikloško, Ján Čarnogurský, Rudolf Fiby, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ladislav Stromček, Eugen Valovič, Jozef Roman, Peter Murdza a Vladimír Ďurikovič. Od svojho zámeru neustúpili ani potom, keď akcia zahraničných Slovákov zlyhala.
Organizovanie manifestácie sa pripravovalo striktne v súlade s vtedajšími platnými predpismi, podľa ktorých stačilo manifestáciu ohlásiť. Po dohode s ostatnými František Mikloško 10. marca 1988 listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I oficiálne ohlásil uskutočnenie polhodinového verejného zhromaždenia občanov na Hviezdoslavovom námestí. Bolo to prvý raz, čo tajná katolícka cirkev spojila demonštrácie za náboženskú slobodu s demonštráciou za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu. Bol som tam, obdivoval som ich pokojnú vnútornú silu, vyžarujúcu navonok, nikoho som nepoznal, videl som prvý raz sviečočky v rukách protestujúcich, ktoré som zažil potom ešte mnohokrát pri protestoch proti Mečiarovi, proti zavraždeniu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, proti Ficovým manifestovaným pokusom previesť Slovensko do sovietizovanej imperiálnej ruskej sféry s nášivkou CCCP. Toto boli za komunistického režimu prejavy zakladajúce v novembri 1989 substanciálnu povahu Kresťansko-demokratického hnutia. KDH vzniklo po novembri 1989 na pôde VPN v tej chvíli, keď Ján Čarnogurský vystúpil po prepustení z väzenia na Námestí SNP. To ho elementárne spája s VPN a prechodom z totalitného do demokratického režimu. Už 30. novembra 1989 začali vznikať prvé kresťansko-demokratické kluby a 17. februára 1990 bolo založené KDH.
Iste, obdobie po novembri 1989 bolo zo strany KDH spojené aj so sklamaniami: z toho, že KDH nezvíťazilo v prvých parlamentných voľbách v roku 1990 ani v druhých v roku 1992. Ale aj vtedy odolalo KDH pokušeniu a za prijaté znenie nehlasovalo, lebo ústava nemá zvyšovať v demokratickej spoločnosti mieru neurčitosti a neistoty, ako to robila Čičova ústava. Tí, ktorí vtedy hlasovali, mali pocit triumfalizmu, ale pravdu malo KDH – žijeme v ústavnom poriadku, ktorého dôsledky pociťujeme podnes, napríklad v kľúčových otázkach a nejasnostiach o podmienkach platnosti referend, ktoré práve navrhuje Matovič na skrátenie volebného obdobia, a vôbec mu nezáleží na tom, že by to ešte viac zväčšovalo zmätok spojený s referendami.
„V súčasnosti sa KDH vracia na neúspešnú trajektóriu z rokoch 2016 – 2023. “
Čarnogurského KDH prežilo ešte jednu hviezdnu chvíľu, keď sa postavilo na čelo zápasu s Mečiarovým HZDS a s jeho cestou do „čiernej diery Európy“. Po Čarnogurského prehre o vedenie KDH, po hlasovaní časti vedenia KDH v roku 2006, že pôjde do vlády s Ficovým Smerom, a odchode druhej časti vedenia okolo Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Pavla Minárika, Rudolfa Bauera, Márie Majdovej z KDH, a vytvorení KDS sa KDH počas vedenia Pavla Hrušovského, Jána Fígeľa, Alojza Hlinu a za asistencie Ivana Šimka dostávalo na dno a zosunulo sa na perifériu parlamentnej politiky, a na sedem rokov z nej po voľbách v roku 2016 a 2020 aj vypadlo.
Nástup vedenia KDH na čele s Milanom Majerským som vnímal aj ako pokus o zastavenie pádu a návrat KDH na úspešnú trajektóriu z rokov 1990 – 2006. To signalizovala aj účasť Františka Mikloška na kandidátke KDH v parlamentných voľbách v roku 2023.
V súčasnosti sa však KDH vracia na neúspešnú trajektóriu z rokoch 2016 – 2023. V najväčšej miere o tom svedčí to, že opozičné KDH sa pridalo k návrhu Ústavného zákona z dielne Roberta Fica a vládnej koalície, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Táto zmena ústavy má dve časti. V prvej sa hovorí o tom, čo zaujíma KDH a nezaujíma Roberta Fica, že manželstvo tvorí vzťah muža a ženy. V druhej časti sa hovorí o tom, čo zaujíma Fica a nezaujíma KDH, o kolektívnej národnej identite. Článok 7 sa dopĺňa odsekmi 6 a 7, ktoré znejú:
(6) Slovenská republika si zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia.
(7) Nič v tejto ústave a ústavných zákonoch nemožno vykladať ako súhlas Slovenskej republiky s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu.
Národnú identitu tvorí v súčasnosti v strednej Európe primárne teritórium, dejiny a jazyk. Už tu formuluje návrh článku (6) principiálnu zmenu demokratického ústavného poriadku formuláciou o „národnej identite, tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami“, čím sa prevracia súčasný ústavný poriadok Slovenskej republiky ako demokratického štátu a slobodnej spoločnosti. Návrh totiž zasahuje nielen do ochrany života, ale principiálne aj do oblasti ľudskej dôstojnosti, súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, ako aj rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania, osobného stavu a dedenia. To je hlboký zásah do ústavného princípu ľudskej dôstojnosti a základných ľudských práv. Celá diskusia, plná averzie, priamo odporuje ľudskej dôstojnosti a základným ľudským právam. O formuláciách z druhej časti, z článkov 6 a 7, sa na verejnosti ani v politických diskusiách a polemikách takmer vôbec nehovorí, hoci sú rovnako dôležité. Otázky ochrany života a ľudskej dôstojnosti akoby boli v oboch častiach v príkrom rozpore.
A čo znamenajú ostatné formulácie? Vezmime si len niekoľko v súčasnosti celkom kontroverzne diskutovaných tém. Ak ktokoľvek celkom ľubovoľne vyhlási otázky verejnej správy, samosprávy a štátnej správy za vec národnej identity a základných kultúrno-etických otázok, ako sa to dnes začína vo vládnej koalícii diať, a vyhlási, že základnú súčasť národnej identity tvorí vo verejnej správe štátna správa bez samosprávy, zasiahne súčasť základnej substancie KDH – subsidiaritu. Ak Národná rada SR prijme takýto návrh Ústavného zákona, nebude sa môcť KDH už nikdy sťažovať, ak bude chcieť vládna koalícia prijať v mene národnej identity Ústavný zákon, ktorým sa v mene národnej identity zruší samospráva.
Znamenalo by to, samozrejme, v oblasti verejnej správy ústavný návrat do čias komunistickej ústavy pred rokom 1989 a po ničom inom dnešná vládna koalícia netúži. Zároveň by to však znamenalo aj zánik subsidiárnej substancie KDH. To isté platí o územnosprávnom členení Slovenska, ktoré je v dnešnej podobe totálne zdeformované. A čo iné by znamenala stále hlučnejšia požiadavka vládnej koalície po zásahoch do oblasti súkromného a cirkevného školstva, ktorý sme prijali po roku 1989 ako nástroj diverzifikácie vzdelávania?
Predstavme si, že by sa vládna koalícia rozhodla podporiť Ústavným zákonom v oblasti zdravotníctva Kotlárovu predstavu, proti ktorej protestujú všetky opozičné strany vrátane KDH, a vyhlásila by ju za základ kolektívnej identity Slovenska? KDH by po prijatí zmien v ústave nemalo nijaké oprávnenie protestovať proti takýmto a podobným návrhom, vracajúcim Slovensko mentálne, no i fakticky pred rok 1989.
A ako by reagovalo KDH po prijatí novely ústavy na všetky kroky vládnej koalície smerujúce v medzinárodnej politike k sovietizácii Slovenska, ktorej sme svedkami, pričom jej najlepším výrazom je neminister zahraničných vecí Blanár, ktorý si vôbec neuvedomuje, že nastal čas veľkej civilizačnej premeny spojený aj s koncom vydierania Európskej únie a očakávania, že za to Slovensko nebude musieť zaplatiť nijakú cenu. Bude, a KDH to vie v osobe Miriam Lexmann najlepšie.
Takto by som mohol pokračovať, ale nemá to zmysel. Pri každej oblasti si možno predstaviť, čo by znamenal na Slovensku a pre Slovensko taký excesívny výklad ústavy, aký každodenne nastoľuje najčastejšie Robert Fico a SMER, ale aj SNS, HLAS a Huliakov poľovnícky príštipok.
Otázka podpory zmien Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. nie je teoretická. Nejde dokonca ani o to, či má KDH právo hlasovať so Smerom. V podstate ide o to, že prvá časť zákona je v príkrom rozpore s druhou, a čo by získalo KDH v prvej časti, vzápätí by v ešte väčšej miere stratilo v druhej časti – svoju substanciu, oprávnenie vlastnej existencie a možno aj definitívne vypadnutie z celoštátnej politiky.
KDH je tradičnou politickou stranou demokratického Slovenska. Na rozdiel od SNS, Republiky, Smeru a v mäkšej podobe aj Hlasu, ktoré predstavujú odvrátenú tvár demokratického Slovenska v dvoch totalitných podobách, komunistickej a autokratickej, neraz fašizujúcej až fašistickej, bolo KDH po roku 1989 zárukou slobodného, demokratického Slovenska.
KDH stojí na krížnych cestách. Keď svoju najlepšiu tvár opustí, vydá sa na cestu sebazáhuby. To jej jeho osud.