táto vízia odráža kultúru modernej západnej diplomacie: predpoklad, že všetky konflikty sú transakčné, a teda vyjednávateľné. Podporuje ju aj povojnová skúsenosť s uzmierovaním – Francúzsko a Nemecko, Spojené štáty a Japonsko, Severné Írsko. Ak nepriatelia našli cestu k mieru inde, prečo nie Židia a Arabi?

Rámec však zlyháva, keď sa aplikuje na radikálnych arabských nacionalistov, ako je PLO, alebo džihádistické hnutia, ako je Hamas. Formula „územie za mier“ nie je len neatraktívna, ale až irelevantná. Ich vojna nie je o podobe hraníc Izraela – je o samotnej existencii Izraela. A aby sme pochopili, prečo sú pripravení bojovať donekonečna, musíme porozumieť historickej parabole, ktorú prijali s náboženským fanatizmom: Izrael je „nový križiacky štát“.

V arabskom a islamistickom myslení nie je obdobie križiakov vzdialenou stredovekou kapitolou – je to živý scenár pre modernú politiku. Jadro mýtu znie takto: V roku 1099 prišli do Levanty európski rytieri, obsadili Jeruzalem a založili reťaz opevnených kresťanských štátov pozdĺž pobrežia. Niektoré prežili desaťročia, iné takmer storočie, no nakoniec boli vyhnaní, ich hrady zničené, armády rozptýlené. Násilní križiaci – kultúrni, jazykoví a náboženskí cudzinci – nemali šancu prežiť.