gramatika – základná štruktúra každého jazyka – sa pomaly mení z aktívnej zručnosti na pasívnu závislosť. Veľká časť používateľov si už ani nevšíma, ako vetu napísali – pretože niekto (alebo niečo) to opraví za nich.

neviditeľný luxus: „Nepotrebujem vedieť, keď to opraví Word“

Autokorekcia, prediktívne písanie, jazykové modely ako ChatGPT – to všetko predstavuje technologické zázraky, ktoré ušetria čas, zlepšia štýl a často odhalia chyby, ktoré by sme si sami ani nevšimli. No v tom tkvie problém: náš mozog sa prestáva učiť na vlastných chybách.

Gramatické pravidlá – či už ide o skloňovanie, interpunkciu, alebo správny slovosled – si najlepšie zapamätáme cez vlastné zlyhania a následnú korekciu. Keď však túto fázu preberie umelá inteligencia, strácame dôvod sa učiť. A ešte horšie – mnohí si začínajú myslieť, že už vedia dosť, pretože „píšu správne“. V skutočnosti však len pasívne delegujú premýšľanie na algoritmus.

študenti a eseje: kto ešte skutočne píše?

V akademickom prostredí je vplyv ešte výraznejší. Mnohí študenti dnes využívajú AI pri písaní seminárnych prác či slohových zadaní. Na tom by nemuselo byť nič zlé – ak by šlo o konzultáciu, inšpiráciu alebo doladenie formy. Realita však často vyzerá inak: AI napíše prácu, študent ju iba odošle.

Výsledok? Gramatika sa z vedomého nástroja mení na dekoráciu. Študenti nemusia chápať vetnú stavbu, logiku odstavcov, ani rytmus písaného jazyka. Stačí kliknúť. Strácajú tak nielen jazykovú kompetenciu, ale aj schopnosť formulovať presné, nuansované myšlienky – čo je v konečnom dôsledku ešte vážnejšie.

kognitívna strata: jazyk je nástroj myslenia

Jazyk nie je len prostriedok komunikácie – je to nástroj myslenia. Gramatická kompetencia úzko súvisí s logickým, analytickým aj abstraktným uvažovaním. Ak prestávame vedome pracovať so štruktúrou jazyka, ochudobňujeme vlastnú schopnosť myslieť do hĺbky.

Nie je náhoda, že filozofia, právo či psychológia kladú dôraz na precízne vyjadrovanie. Bez jazykovej presnosti vznikajú nedorozumenia, zjednodušovanie a povrchné myslenie – čo je v čase dezinformácií a polarizácie veľmi nebezpečné.

dá sa to zvrátiť?

Technológia sama o sebe nie je nepriateľ. Umelá inteligencia je len nástroj – môže byť učiteľ aj barla. Všetko závisí od toho, ako ju používame.

Možné riešenia:

V školách by sa mala posilniť jazyková reflexia – nestačí písať, treba sa učiť, ako píšeme.

AI by mala byť súčasťou výuky, nie jej náhradou. Študent má pochopiť, prečo mu niečo opravilo vetu – a nie slepo prijať výsledok.

Čítanie kvalitných textov (knihy, eseje, literatúra) ostáva nenahraditeľným spôsobom, ako si budovať cit pre jazyk.

Autor je študent a zakladateľ spoločnosti Simplara.sk