vy ste na Slovensku strávili pár rokov ešte pred vojnou. V apríli 2022 začal pri Centre poradenstva a prevencie Bratislava 3 fungovať tím ukrajinských psychologičiek, ktoré pomáhali deťom z Ukrajiny adaptovať sa v prostredí slovenských škôl, a vy ten tím vediete. Hrôza vojny trvá, ako sa majú deti, ktorým ste pomáhali na začiatku? Čo sa podarilo, čo sa nepodarilo? Ako sa majú dnes, s odstupom takého dlhého času?

Po vypuknutí vojny začali deti nastupovať do škôl a nikto nevedel ako na to. Každá škola robila, čo najlepšie vedela, niektorí skúšali úvodné stretnutia pre deti, pre rodičov, ukázali im, ako škola funguje, niektoré školy poslali dieťa rovno do triedy. Deti prichádzali z územia, kde je vojna, traumatizované a bolo jasné, že potrebujú podporu a že my budeme potrebovať odborníkov, ktorí im ju poskytnú v ich rodnom jazyku. Nikto nevedel, ako dlho to celé bude trvať. Vtedy naša pani riaditeľka začala hľadať ľudí, ktorí by vedeli pomôcť. Nazbieral sa tím, pôvodne troška väčší, postupne sa menil, nie každému bolo uznané vzdelanie, aby mohol pracovať v štátnej inštitúcii. Zostali sme tri ako základ tímu. Od začiatku sme sa snažili, aby nás pustili rovno do škôl, aby sme tam mohli byť s deťmi. Vytvárali sme skupiny, rozprávali sme sa o tom, ako sa majú, ako sa cítia. Snažili sme sa urobiť skríning rizík a zdrojov. Nájsť deti, ktoré naozaj potrebujú individuálnu podporu, deti, ktoré vie škola podporiť sama, deti, ktoré vyzerajú byť v poriadku, ale predsa potrebujú kontrolu. Pamätným pre mňa bolo stretnutie mojich kolegýň na jednej zo stredných škôl, kde prijali veľa ukrajinských detí, pretože tam bol druhý vyučovací jazyk ruština a učitelia sa vedeli s deťmi viac-menej dohovoriť. Bol stred apríla a deti už vtedy povedali, že sme prišli neskoro, že potrebovali pomoc úplne na začiatku. Že sa potrebovali porozprávať o tom, čo sa deje, čo sa stalo. Boli v šoku a nikto ich nevedel podporiť. Rodičia tiež boli zasiahnutí, nevedeli, čo sa môžu pýtať, čo nie, sami potrebovali odbornú pomoc.

takže začiatky boli náročné...

Hneď na začiatku sme zistili, že potreba je skutočne veľká. Začali sa ozývať školy, ktoré prijali ukrajinské deti, začali sa ozývať rodičia aj Slováci, ktorí ubytovali u seba Ukrajincov alebo ktorí aktívne komunikovali s ukrajinskými rodinami. Prišlo aj veľa detí so špeciálno-výchovnými potrebami, zdravotnými znevýhodneniami a rodičia nevedeli čo ďalej. Na Ukrajine mali kvalitne zabezpečenú podporu, tam sú tzv. inkluzívne zdrojové centrá, špecializované zariadenia, ktoré poskytujú podporu deťom so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, zabezpečujú ich právo na vzdelanie, najmä v podmienkach inkluzívneho vzdelávania. Tam malo dieťa napríklad každý deň hodinu, terapiu s nejakým špecialistom a tu nemali nič, nevedeli, kam sa obrátiť v súvislosti so špeciálnymi školami, triedami, boli v tom stratení. Stali sme sa teda aj informačným centrom, získavali sme informácie od slovenských kolegov a posúvali ich ďalej. Začali sme vytvárať kontaktovník, máme ho doteraz, špecialistov, ktorí fungujú v Bratislave, v Bratislavskom kraji a poskytujú odbornú pomoc. Pomoc ponúkali aj odborníci z Ukrajiny, ktorí nenašli prácu, ale dalo sa na nich obrátiť.