pred týždňom sa mojim rodným mestom prehnala víchrica, akú si jeho moderné dejiny nepamätajú. Pred týždňom ten šialený vietor spôsobil, že scenérie, ktoré boli pre Gelnicu symbolické dlhé desaťročia, zrazu zmizli. Stačilo pár minút a pohľad na hradný kopec Zámčisko s ruinami hradu z trinásteho storočia, už nikdy nebude akým bol predtým. Ani pohľad na historickú radnicu, dnes sídlo Baníckeho múzea, už nebudú oživovať dve monumentálne lipy. Ani malé vežové hodiny na tej budove už neukážu správny čas. Aj z tristoročného zákonom chráneného stromu na Lutherovom námestí zostal len pahýľ, lebo prírodný živel ľudské zákony na vedomie vziať akosi odmietol. Preč je i altánok na vyhliadke Gloriet nad mestom, obľúbený cieľ prechádzok a turistických návštev. Tú smršť som na vlastnej koži nezažil, v tom čase som sa nachádzal na periférii Košíc, na mojom milovanom Jazere.
Do Gelnice som sa vrátil o pár hodín neskôr. Celé mesto pracovalo, aby sa život čím skôr vrátil do normálu. Keď je treba odstrániť spadnutý strom z cesty, vyčistiť chodníky, keď je treba spraviť provizórnu strechu na bytovke, z ktorej tú pôvodnú odfúklo, v takýchto kritických chvíľach dokážeme na Slovensku držať spolu. V takýchto situáciách je jedno, kto aké politické názory zastáva, kto si čo myslí o témach, ktoré inak spoločnosť rozdeľujú. Dôležité je, aby sa výsledky dostavili čím skôr.
Po roku 1989 patrila Gelnica k regiónom, ktoré sa rozhodne neocitli na víťaznej strane kapitalizmu. Definitívne sa zavreli bane, po stáročia hlavný zdroj obživy miestnych. Aj ďalší priemysel tu postupne krachoval. Zas sme sa stávali Hladovou dolinou. Ani opätovné získanie statusu okresného mesta za Mečiarovej éry na tom nič nezmenilo. Symbolický bol aj predaj gelnickej nemocnice. Začiatkom tisícročia ju kúpilo košické pohrebníctvo. Z kedysi komplexného medicínskeho zariadenia dnes zostal doliečovák a hospic. Stovky ľudí z mesta odišli za lepšou prácou a hodnotnejším životom do väčších miest, alebo rovno za hranice Slovenska. Aj preto tu dodnes cítiť značnú nostalgiu za starými časmi, za dobou socialistických istôt stáleho zamestnania a intenzívnej výstavby. A to nielen medzi pamätníkmi.
Politicky je Gelnica už dlhé roky červená. Miestni nostalgici totiž väčšinovo volia stranu, ktorá za stratenými rajmi banuje spolu s nimi. Spýtať sa, prečo stratené raje ešte nie sú späť, keď tá strana u nás s malými prestávkami vládne už dve desaťročia, im nenapadne. A ak aj áno, vinu za to nesie vždy niekto iný. Fico vie vyrábať vinníkov vlastných zlyhaní mimoriadne účinne. Na jeho voličov to zaberá už roky úplne rovnako. Obmieňa sa len meno vinníka.
V týchto dňoch majú ľudia v Gelnici možnosť vidieť, že Ficovej vláde na nich v skutočnosti nezáleží. V kritickej chvíli sa tu nielenže neukázal premiér osobne, aby svojim verným voličom manifestoval, že je s nimi a že na štát pod jeho vedením sa môžu spoľahnúť. V kritickej chvíli vyšlo tiež najavo, že štát nemá ani dostatočné mechanizmy, aby pomohol najslabším, teda tým, ktorí si drahé poistenie majetku zo svojich príjmov dovoliť nemôžu. Môjmu spolužiakovi vietor zobral strechu. Štát mu ponúkol humanitárnu pomoc vo výške tisíc päťsto eur. To je výsmech, to je výsmech, opakoval v ten deň v miestnej krčme. Predtým volil Smer, už ho viac voliť nebude. V jeho prípade už Fico vinníka vlastných zlyhaní nenájde. Možno bol ten pondelkový vietor, tým slávnym wind of change, ktorý zmenil Gelnicu nielen na pohľad, ale zmení ju aj pri volebných urnách. Stačí, ak ľudia pochopia, čo už zistil môj spolužiak. Že Fico sa im v skutočnosti smeje. A ak to zistia aj v iných smeráckych baštách, je to premiérov politický koniec. Bolo by fajn, aby to precitnutie prišlo aj bez živelných pohrôm. Na tom však už musí makať politická opozícia. Progresívci aj Demokrati v Gelnici v týchto dňoch boli.
Autor je spisovateľ
Na obnovu Gelnice môžete prispieť aj vy: https://donio.sk/gelnica