v Európe sme začiatkom roku 2022 tušili, že sa schyľuje k niečomu strašnému, ale väčšina z nás si to nechcela pripustiť, ani občania, ani politici. Ešte sme si užívali eufóriu z trištvrte storočia mieru a vyše troch desaťročí všeobecnej slobody. Verejnosť a politici nielen v Pobaltí, ale v celej Európe s obavami sledovali ruské manévre okolo hraníc Ukrajiny. Vnímali aj pokračujúce diverzné akcie ruských spravodajských služieb a „dovolenkujúcich“ vojakov na východe Ukrajiny. Tie sprevádzala umelá hystéria o hroziacom útoku Ukrajincov na dve separatistické republiky. Rusko malo viac ako stotisíc po zuby ozbrojených vojakov na hraniciach, prisúvalo zásoby krvi, poľné nemocnice a ďalšie vojská. 

Zatiaľ tamojší proruskí kolaboranti už na jeseň 2021 hovorili o ukrajinskej invázii a organizovali násilnú evakuáciu obyvateľstva. Ukrajinci pritom nevykazovali ani len náznak akéhokoľvek preskupovania vojsk. Prezident Zelenský dokonca zľahčoval aj varovania západných spravodajských služieb. Po ruských ultimátach v decembri 2021, keď žiadali odzbrojenie Ukrajiny a jej znovu začlenenie do ruského sveta, ako aj anulovanie rozšírenia NATO po roku 1997, by sa napätie dalo krájať. Ale veľkú vojnu si málokto vedel predstaviť. Nikomu okrem Putina nedávala zmysel. 

Už vtedy bolo Slovensko anomáliou v globálnom meradle. Politici dnešnej vládnej koalície organizovali protesty a pod zámienkou mieru otvorene podporovali ruskú agresiu a požiadavky.