dôvodom nie je záľuba v akademickom mudrovaní. Ide o potrebu nanajvýš praktickú a jej naliehavosť, dovolím si tvrdiť, je dnes najväčšia od roku 1989. Vtedajšie zobudenie sa alebo, ako sa to tiež nazýva, „odčarovanie“ občianskej spoločnosti prinieslo nádej na rehabilitáciu politiky v pravom slova zmysle po desaťročiach mrzačenia jej pojmu komunistickým režimom. Znovuobjavenie demokracie, slobody, občianskych práv  znamenalo prirodzene a nevyhnutne aj znovuobjavenie politiky. A dnes často spomínaná „kríza demokracie“, rozpad občianskej spoločnosti a útoky proti občianskej spoločnosti znamenajú opäť krízu politiky, riziko jej opätovného znemožnenia, straty jej zmyslu.

pohľad späť

„Politika“, ktorej zmysel sme znovuobjavovali od roku 1989, je viac, ba dokonca čosi kvalitatívne iné než prostý výkon štátnej a úradníckej moci „zhora nadol“. Politika v pôvodnom chápaní prirodzene vyviera z existencie občianskej spoločnosti, ktorá nie je a nemôže byť len prostým zhlukom atomizovaných jednotlivcov. Občianska spoločnosť je spoločnosť seba-organizujúca, rozvetvená, bohato štrukturovaná, spontánne komunikujúca a spolupracujúca. Je to spoločenstvo jednotlivcov nie hocakých, ale politicky vedomých a seba-vedomých, realizujúcich spolu so svojou slobodou aj svoju zodpovednosť vo verejnej sfére.

 Isteže, aj možnosť hľadať útočisko v súkromí je atribútom slobody. Ale o tom, v akej miere a či vôbec budú môcť ľudia hľadať svoje súkromné šťastie a napĺňať ambície, sa rozhoduje v politickej sfére. Sloboda utiekania sa do súkromia nebýva garantovaná tam, kde neexistuje zároveň sloboda vstupovať do politického života. Oboje sa spolu vyvíja a oboje spolu upadá, a v najhoršom prípade spoločne hynie. Tí, ktorí si ešte spomíname na dobu pred novembrom 1989, vieme, že ak je možnosť verejnej sebarealizácie znemožnená či prinajmenšom radikálne oklieštená, trpí aj súkromie – celkom nevyhnutne a zákonite.