môj problém s alkoholom sa začal približne v 19-tich rokoch. Vtedy som si to však neuvedomovala. Práve som zmaturovala a mala som pocit, že mi patrí svet.  No konečne! Bolo na čase! Doma to bolo už v detstve peklo — otec alkoholik, mama, ktorá pri ňom ochorela tiež a stala sa alkoholičkou. Mojím jediným svetlom bola sestra a mojím jediným únikom z chorej domácnosti plnej  šialeného napätia a nepredvídateľných situácií boli priatelia na diskotékach. Tam som mala konečne na chvíľu pocit, že som našla „svoju rodinu“, tam som zároveň prišla do kontaktu s alkoholom.

Alkohol ma od prvého momentu oslovil a už vtedy som vedela, že sa s ním len tak ľahko nerozlúčim. Nechutil mi, ale bol skvelým liekom na bolesti, vnútornú neistotu, úzkosti, ktorým som vtedy nerozumela, a aj na nízke sebavedomie. Vtedy sa mi alkohol javil ako fantastický, oslobodzujúci  a hlavne rýchly prostriedok, ktorý mi pomáhal fungovať v ťažkom a zložitom svete.

Popíjanie alkoholu bolo pre mňa zároveň frajerinou a znakom dospelosti. Tak ako cigarety, od ktorých som zostala tiež závislá. Všetko čo súviselo s dospelosťou, ma lákalo. Chcela som sa konečne oslobodiť od svojej rodiny, mať možnosť úniku, nepociťovať bezmocnosť, ktorú som prežívala ako dieťa... skrátka, byť pánom svojej  situácie – samostatná a slobodná.

Vtedy som samozrejme netušila, čo v mojom živote alkohol napácha. Bola som presvedčená, že nikdy nedopadnem ako naši. Že to, čo sa deje im, sa nikdy nestane mne, pretože ja si život zariadim úplne inak.