náboženské i politické. A veriacich, samozrejme. Tí si idú často po krku. Obrazne aj naozaj, z fanatizmu, pre moc a peniaze, alebo z hlupáctva. Povedal som často, čo znamená, že nie vždy a nie všetkým. Dodávam, že ich je síce veľa, ale nie dosť na to, aby dielo dokonali.
Vo svete mnohých vier je užitočný pohľad z vtáčej perspektívy. Vo vzájomnej previazanosti a odkázanosti spočíva nádej – v schopnosti rozprávať sa a spolupracovať. Hlásatelia nacionálneho izolacionizmu sú potkaniari, za ktorými kráčajú davy do priepasti. Heslo dňa by malo znieť: Sme proti! Jeho skandovanie je však nanič.
A nanič je aj bezbrehé mudrovanie o svetle na konci tunela. Neexistuje. Existujú iba záblesky na ceste konfrontácie s výzvami doby. Je ich veľa, sú známe (klíma, bieda, vojny...) a riešenia sprevádzajú utrpenie a obete. Rozdávať si to s výzvami im dáva zmysel. Fňukanie demobilizuje, vzýva beznádej a zbabelosť.
Ako v tejto situácii konať? Pre ľudí ako ja, pripraviť sa na obranu liberálnej demokracie a civilizačnej príslušnosti. Ich nepriatelia musia „od válu“. Nástroje k dispozícii sú voľby, námestia a štrajky. Každý z nich je legitímny. Predpokladá však výtlak a lídrov. Jedno aj druhé je úzky profil. V kritickom ohrození sa skoro vždy našlo jedno i druhé.
Ešte nedávno som si myslel, že legendy, mýty, symboly a rituály sú stopy dejín v individuálnej a kolektívnej pamäti,
dnes to vidím tak, že ľudská mýtofilnosť a mýtotvornosť slúži predovšetkým potrebám aktuálnej moci zneužívať dejiny. Heslá o pôde a krvi, Bohu a národe sa stávajú zbraňami hromadného ničenia. Na otázku, či je vývoj kruh alebo špirála, odpovedám: aj, aj, plus ani jedno z toho. To podstatné ostáva tajomstvom.
Nepatrí nikomu. Malé deti ho poznajú a niektorí starci a stareny. Dávame im mená ako láska a kreativita, ale mená sú nanič, keď sa míňajú so životom. Stará Oline z Fosseho Melanchólie II. kráča k svojmu bielemu domčeku s červenými dverami. Strašne ju bolia nohy a potrebuje na záchod. Nevládze. Ešte kúsok, kúsoček, domov, tam si odpočinie.
Cestou jej hlavou prebleskujú tváre, spomienky, udalosti – bliky. A asociácie, ktoré ich dávajú dokopy, do vzťahov, celku, mozaiky, príbehu. Tiež naň myslím. Najprv za ostnatými drôtmi nacistického geta, potom komunistickými, a napokon za plotmi medzi nami a v nás. Svetlo a tma. Až do poslednej chvíle.
Do chvíle, keď sa ozve žbluňk a hladina sa ukľudní (parafrázujem Ivana Kadlečíka). JA splynie s TY a MY. Tak čo teda? Kruh alebo špirála? Nádej? Útecha? Hľadaj ich, kde chceš, ako môžeš a vieš, len pri tom neubližuj iným – sme JEDNO, včera, dnes aj zajtra. A keď ublížiš, príjmi svoj podiel viny a nezabudni povedať prepáč. Najlepšie živému. Kým je čas.
post scriptum
Ešte nedávno som si myslel, že dialóg je v pestrej a rozdelenej spoločnosti cesta k hľadaniu kolektívneho konsenzu o riešeniach vecných problémov. Dnes mám pochybnosti. V polarizovanej spoločnosti sa priestor tolerantnej nezhody dramaticky zužuje.
poznámka
Text vznikal na mojom žižkovskom balkóne počas prípravy na udeľovanie Ceny Dominika Tatarku dňa 18. 3. 2024.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.