jednou z foriem Stalinových represií v Sovietskom zväze sa stali deportácie národov s cieľom upevniť totalitný režim a zastrašiť občanov. Násilnému hromadnému vysídľovaniu boli vystavené mnohé národy, medzi nimi napríklad povolžskí Nemci, Fíni, Kalmyci, Karačajevci, krymskí Tatári a príslušníci mnohých ďalších národov.
Na východ Sovietskeho zväzu či na Sibír vysídlili v roku 1944 viac ako 870.000 ľudí a do októbra 1948 už viac ako dva milióny. Najväčšou bola operácia pod kódovým názvom „Čečevica“ (Šošovica), zameraná na vysídlenie Čečencov a Ingušov do Kazachstanu a Kirgizska. V piatok 23. februára uplynie 80 rokov od začiatku deportácií Čečencov a Ingušov do Strednej Ázie a zániku Čečensko-Ingušskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky.
Hoci Prezídium Najvyššieho sovietu Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) schválilo nariadenie O likvidácii Čečensko-Ingušskej republiky 7. marca 1944, násilné vysídľovanie Čečencov a Ingušov sa začalo skoro ráno 23. februára 1944. Podľa sovietskeho vedenia malo ísť o odplatu za ich údajnú kolaboráciu s fašistickými vojskami na Kaukaze.
Ruský historik Boris Sokolov ale tvrdí, že sovietsky diktátor Stalin už dávno plánoval riešiť problém nepoddajných kaukazských národov, a druhá svetová vojna mu na to dala len vhodnú zámienku.
Na Stalinov príkaz sa stal vykonávateľom operácie jeho krvavý kat a šéf obávanej tajnej služby (NKVD) Lavrentij Berija. Približne 120.000 dôstojníkov a vojakov NKVD presunuli do Čečensko-Ingušska pod zámienkou opravy poškodených ciest a mostov. Od začiatku operácie postupovali od domu k domu a vyháňali prekvapených ľudí do pripravených nákladných áut. Na zbalenie najnutnejších vecí mali len pár minút. Už o 11-ej hodine hlásil Berija Stalinovi: „Vysídľovanie prebieha normálne.“ Večer dokonca zorganizoval v Groznom hostinu.
Deportácie Čečencov a Ingušov sprevádzalo množstvo incidentov a hromadná likvidácia civilného obyvateľstva. Za najväčší masaker sa považuje zabitie viac ako 700 ľudí v horskej dedine Chajbach 27. februára 1944. Obyvateľov neschopných transportu, teda chorých a starých, nahnali do stajne a zaživa upálili.
Násilné vysídľovanie prebiehalo dva týždne, do 9. marca. Počas neho deportovali v 180 transportoch najmä do Kazachstanu a Kirgizska viac ako 493.000 Čečencov a Ingušov a ich republika zanikla.
Vysídlení ľudia putovali takmer mesiac vo vagónoch na prepravu dobytka do strednej Ázie respektíve na Sibír. Vo vagónoch boli katastrofálne podmienky. Desaťtisíce ľudí, najmä deti a starci, zomreli po ceste od hladu, chladu i na rôzne choroby a infekcie.
Deportovaní obyvatelia sa mohli vrátiť do svojej domoviny až v roku 1957 na základe spoločného výnosu Prezídia Najvyšších sovietov ZSSR a Ruskej federácie z 9. januára 1957, ktoré zrušilo vysťahovanie Čečencov a Ingušov a obnovilo Čečensko-Ingušskú autonómnu republiku.
Len na jar a v lete sa vrátilo okolo 140.000 Čečencov a Ingušov, avšak ich domy medzi tým obsadili presídlení Rusi a obyvatelia iných národov Sovietskeho zväzu. Keďže navrátilci chceli bývať v domoch, v ktorých bývali pred násilným vysťahovaním, neraz dochádzalo k rôznym potýčkam.
Na svoju rehabilitáciu museli príslušníci vysídlených národov čakať prakticky až do dokonca roku 1989. Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu prijal totiž 14. novembra 1989 Deklaráciu o rehabilitácii prenasledovaných národov, ktorou potvrdil nezákonnosť a zločinnosť represívnych zákonov proti národom, ktoré boli vystavené násilnému vysídľovaniu. Podobnú rezolúciu prijal Najvyšší soviet Ruskej federácie 26. apríla 1991.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.