jeho potomok Patrick Joseph Kennedy bol muž s veľkými ambíciami. Vedel, že peniaze a majetok  boli kľúč, ktorý otváral prísne strážené dvere do vysokej spoločnosti a cez podnikanie a špekulácie až k politike. Na túto cestu vykročil aj jeho syn Joseph Kennedy, ktorému sa podarilo niečo neuveriteľné: absolvoval Právnickú fakultu na Harvarde a dostal titul veľvyslanca USA pri dvore sv. Jakuba. Jeho veľkým snom bol Biely dom, ale keďže jeho diplomatická misia skončila v predvečer druhej svetovej vojny debaklom, ambície preniesol na svojho najstaršieho syna Josepha Kennnedyho juniora, ktorý tragicky zahynul.  Presne podľa pravidiel nástupníctva v kráľovských rodinách, sa Josephov pohľad uprel na druhorodeného syna Johna a jeho prostredníctvom chcel na základe svojich ambícií vydláždiť cestu k najvyššej méte dynastie Kennedyovcov, ktorou bol Biely dom.

Po skončení druhej svetovej vojny bol John F. Kennedy po svojom zranení definitívne prepustený z nemocnice a rozlúčil sa s uniformou námorného dôstojníka. Otec mu našiel zamestnanie: stal sa korešpondentom Hearstovej tlačovej agentúry International News Service. Bol jej spravodajcom na zakladajúcej konferencii OSN v San Franciscu. Novinárčina ho veľmi nebavila a uvažoval o kariére univerzitného profesora, ale Joseph Kennedy chcel syna politika... a nakoniec to bola naozaj politika, ktorá začala vyhovovať aj jeho synovi. Našiel v nej uspokojenie, pretože bola najistejšou cestou k životnému úspechu a on bol od útleho detstva vychovávaný v tom, že práve osobný úspech je zmyslom života. 

základy úspechu 

John Fitzgerald Kennedy sa stal poslancom za demokratickú stranu a prišiel do Kongresu v čase jej veľkej krízy po smrti F.D, Roosevelta a na začiatku studenej vojny. On sám dospel k rozhodnutiu, že bude kandidovať do Senátu za štát Massachusetts proti republikánskemu kandidátovi Henry Cabot Lodgeovi. Boli to pamätné voľby, lebo skoro v celej krajine vyhrali väčšinou republikáni, no vyhral aj demokrat Kennedy, lebo za ním stála dynastia Kennedyovcov a ich peniaze. Dynastia ako prvá využila aj veľkú novinku a tou bola televízia, ktorá stála veľa peňazí a tak sa stalo, že televízne kamery akoby náhodou najviac prinášali zábery a rozhovory s mladým bostonským poslancom. Počas rekonvalescencie po ťažkej operácii v roku 1954 začal JFK pracovať na knihe o živote významných osobností americkej politiky. Profily odvahy bola úspešná kniha, ktorá sa stala bestsellerom  a J.F. Kennedy za ňu získal Pulitzerovu cenu za najlepšiu biografiu. Z obsahu bolo zrejmé, že sa jeho názor na zahraničnú politiku diametrálne odlišuje od konzervatívnych názorov jeho otca. Tento rozpor sa prejavil už počas jeho štúdií, kedy J. F. Kennedy prejavil záujem o medzinárodné vzťahy, čo sa odrazilo na téme jeho dizertačnej práce „Prečo Anglicko spalo“, čo bola parafráza na knihu Winstona Churchilla „Pokiaľ Anglicko spalo“. Joseph Kennedy bol zástancom N. Chamberlaina a jeho politiky ustupovania, ktorá viedla k Mníchovu 1938 a budúci prezident obdivoval názory Winstona Churchilla, ktorý sa ako jediný postavil na stranu Československa, odsúdil Mníchov a predvídal zánik poslednej veľkej demokracie v Európe.

Vo svojej knihe Profily odvahy si položil otázku: „Akí boli americkí politici?“ a hodnotil ich ako osobnosti v kontexte  životných osudov. História sa pýtala: „Aký bol John Fitzgerald Kennedy?“ ...a bola k nemu milosrdná, pretože žiadny historik o ňom nevedel nikdy všetko. Bol krehký aristokrat, pôsobil patricijsky, dosť rezervovaný, vzdelaný a miloval spoločnosť, hlavne keď sa v nej vyskytovalo veľa krásnych žien. So svojimi hustými, nádhernými vlasmi a v saku, ktoré si zapínal na dva gombíky, pôsobil medzi usadlými politikmi veľmi moderne. Vystupoval veľmi prirodzene, lebo bol pokojný, charizmatický vodca, z ktorého vyžarovala bezstarostná elegancia. Bol nonšalantný a keď sa niekto ocitol v prítomnosti neobyčajne príťažlivého muža, ktorý sa tváril ľahostajne, jeho kúzlo sa ešte znásobilo. Nebola to jeho krásna tvár, alebo farba očí, čo z neho urobila úchvatného človeka, ale nespútanosť, odstup a nádherná bezstarostnosť. K tomu treba pripočítať sebaistotu, ktorou disponovali bohatí a krásni ľudia. Vyrastal vo veľkej, hlučnej, súťaživej rodine, ktorá neustále potrebovala okolo seba ľudí, ktorí ich obdivovali, zabávali a starali sa o ich potreby. Vždy rátal s tým, že sa našiel niekto, kto mu pomohol  so všetkým, na čo si spomenul. Vychovávala ho matka, ktorá bola veľmi prísna a striktne si potrpela na svojich zásadách. Vyžadovala disciplínu, poriadok, čistotu a dekórum.