toto leto som bol často na cestách. Začalo sa to v júni účasťou na Mierovom fóre v nórskom Oslo, potom som bol na konferencii o digitálnej regulácii na globálnom juhu, ktorá sa konala v Bellagiu, potom som bol v kolumbijskej Cartagene na ekonomickom fóre, šiel som do Alma Aty v Kazachstane, kde som odštartoval jeden z našich programov Leadership Academy for Development, a napokon som doputoval do Kyjeva na každoročnú konferenciu YES (Yalta European Strategy). Dodám, že pôvodne som mal aj prednášať v Hongkongu, ale tamojšie úrady mi odmietli udeliť vízum, pretože som členom dvoch organizácií, na ktoré uvalili sankcie – Freedom House a National Endowment for Democracy. O strednej Ázii ešte budem písať, ale teraz chcem hovoriť o tom, aká je situácia na Ukrajine.

Na Ukrajine som bol naposledy koncom roku 2019 a je čoraz ťažšie cestovať tam. Najskôr sa letí do Varšavy, potom sa človek štyri hodiny vezie autobusom do mesta na poľsko-ukrajinskej hranici a potom presadne na nočný vlak do Kyjeva. Býval som v hoteli Intercontinental, neďaleko Chrámu svätého Michala a tiež neďaleko sídla ministerstva zahraničných vecí. Býval som tam už predtým, ale tentoraz sme mali na dohľad výstavku zničených ruských obrnených vozidiel.