rozprávame sa s jej hlavným kurátorom a spoluautorom Pavlom Dvořákom. „Zátopkov život je pomerne dobre preskúmaný a on sám nikdy nerobil žiadne tajnosti ohľadne väčšiny vecí z jeho života,“ hovorí. „Pri tvorbe výstavy sme však nechceli Zátopka ukázať len ako športovca, ale chceli sme jeho osobnosť predstaviť z mnohých strán. Aj ako osobnosť dejinnú, politickú, čomu je venovaná celá jedna miestnosť.“ 

práve táto politická časť je na neho celkom prísna.

Boli časy, keď sa jeho politické zásluhy i „nezásluhy“ preberali hojne a boli tu dva veľké tábory. Jeden, ktorý ho bezmedzne obdivoval pre jeho športovú činnosť, výkony, jeho charakterové vlastnosti – tvrdilo sa o ňom, že bol výborným kamarátom, a nie je dôvod tomu neveriť. Druhí zasa na ňom nenechali niť suchú pre jeho politický angažmán, či už v 50. rokoch alebo potom od 70. rokov, keď ho po krátkom období vzdoru „normalizovali“. Nechceli sme sa prikloniť ani na jednu stranu, ale, naopak, chceli sme ukázať, že dejinami prechádzal ako ľudská bytosť so všetkými kladmi i zápormi, a čo sa týka politickej angažovanosti, tam sme chceli, aby to nevyznelo ako nejaký súd. Snažili sme sa pochopiť kontext doby a situácií, v ktorých sa vyskytoval. 

keď sa hovorí, že v 50. rokoch bol hluchý voči justičným vraždám, tak istotne uveril, že tie obete robili niečo zlé. Čiže asi ťažko mu vyčítať, že sa neozval napríklad proti poprave Milady Horákovej. Ale nebol bigotný, po invázii v roku 1968 sa doslova naštval a bral ju veľmi osobne. Ale po tom, čo ho komunisti v období normalizácie „priškripli“, už poslúchal až do konca. Čo sa stalo?

Áno, naozaj má zrejme bližšie k pravde variant, že bol v 50. rokoch slepý a hluchý k veciam, ktoré sa diali. Treba si však uvedomiť, že ho nezaujímalo nikdy nič iné len šport. Tie politické procesy ľuďom komunisti nejako vysvetlili a on to vysvetlenie, tak ako mnohí, prijal.  V 50. rokoch bol navyše na vrchole kariéry, nechcel a nemal potrebu riskovať. Ale – nájdeme aj momenty, keď riskoval a veľmi. Napríklad, keď odmietol ísť na olympiádu v Helsinkách v roku 1952, dovtedy jeho najdôležitejšiu športovú udalosť, keď nepoletí aj jeho kolega bežec Stanislav Jungwirth, ktorému z politických dôvodov zakázali letieť.