Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sandra Polovková: Sú chvíle, keď treba hovoriť otvorene a priamo

.marian Jaslovský .rozhovory .rozhovor

Naša história sa často spochybňuje – aj úmyselne. Ale aj renomovaní historici sa často rozchádzajú v pohľade na udalosti dejín. Oral history, teda výpoveď pamätníka „z prvej ruky“, je zrejme jedna z najdôležitejších metód historiografie.

Sandra Polovková: Sú chvíle, keď treba hovoriť otvorene a priamo Boris Németh Sandra Polovková: Veríme v našu systematickú prácu a v to, že sa nám podarí niečo zmeniť v poznaní a uvedomovaní si modernej histórie.

občianske združenie Post Bellum sa venuje práve takému spôsobu dokumentaristiky. Tieto príbehy v rôznych výstupoch žijú medzi ľuďmi a poznajú ich nielen záujemcovia o históriu, ale aj deti, študenti, poslucháči podcastov či chodci na námestiach mnohých miest. Pamätníkov, ktorí prežili holokaust, komunistické lágre a perzekúciu, ubúda, preto sú ich príbehy čoraz cennejšie.

Rozprávame sa s riaditeľkou Sandrou Polovkovou, ktorá sa zaoberá úctyhodným množstvom aktivít občianskeho združenia. Čo ju, divadelníčku, priviedlo k tejto práci? Ako môže organizácia, ktorá zaznamenáva príbehy 20. storočia, prispieť k riešeniu problémov súčasnosti? 

vyštudovala si literárne gymnázium v Revúcej, potom divadelnú vedu na VŠMU v Bratislave. Človek by očakával, že ťa pritiahne trochu bohémskejší svet a zrazu riadiš so všetkou zodpovednosťou organizáciu, veľkú ako malá firma, s množstvom aktivít. Človek by očakával, že s tými školami budeš robiť nejaký nonšalantný freelancing.

(Smiech.) Možno spojitosť medzi týmito svetmi treba hľadať v príbehoch. Tak ako ma fascinovali príbehy v javiskovom umení, tak ma fascinujú príbehy, ktoré zaznamenávame. Ale pravda je, že to vôbec nebolo plánované – všetko, čo sa deje v mojom živote, má výrazný element náhody. 

Takou náhodou som sa dostala aj do divadla Pôtoň v Bátovciach, teda jediného slovenského profesionálneho divadla na vidieku. Tam som pracovala na projekte Psota na Slovensku, zameranom na stredoškolákov, kde sme otvárali aj témy pravicového extrémizmu. Zároveň som spolupracovala s Post Bellum, ale nenapadlo mi, že to dopadne tak, že budem viesť organizáciu s množstvom aktivít. Ale umenie je obsiahnuté v mnohých z nich.

post Bellum zaznamenáva zločiny totalitných režimov. Zažila si v 90. rokoch tých „klasických“ skinheadských náckov v kanadách a bomberách?

Samozrejme. Ale oni nikdy nezmizli. Len si zmenili outfity. Ja mám priateľa z Rimavskej Soboty a sú tam aj teraz podniky navštevované občanmi, ktorí po vypití značného množstva alkoholu začnú dokonca aj hajlovať. Kamaráti boli priami svedkovia takej situácie.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite