ceny elektriny, zemného plynu, ale aj ostatných energetických médií v posledných mesiacoch dramaticky stúpajú. Prečo sa to deje a prečo práve teraz?
Karel Hirman: Zbehlo sa niekoľko neočakávaných faktorov – tzv. ideálna búrka. Prvý, zásadný, je postcovidová doba, prudké oživenie ekonomiky po prudkom ochladení v minulom roku. Stúpajú ceny všetkého, tovaru, služieb. Energie nemôžu byť výnimka, veď sú krvou ekonomiky. Ďalší faktor je inflačný, spojený aj s tým, že centrálne banky pumpujú do ekonomík od finančnej krízy v rokoch 2008 – 2009 kvantá lacných peňazí. Potom sú špecifické javy priamo spojené s energiami, ktoré nemajú súvislosť s tovarmi, službami.
ktoré máte na mysli?
Mali sme po teplých zimách štandardnú zimu a jar bola extrémne studená. Preto nám prudko narástli odbery energií vrátane zemného plynu, jeho spotreba na Slovensku bola o vyše 40 percent vyššia než bývala v tomto období za posledných niekoľko desiatok rokov. Takže sa nám vyprázdnili zásobníky plynu, ktoré po predošlých zimách ostali plné. Na konci vykurovacieho obdobia, v polovici mája, ostali zásobníky takmer prázdne.
aj spotreba elektriny bola vyššia?
V mnohých kútoch Európy boli horúčavy, a to tlačilo na spotrebu elektrickej energie na chladenie. Plus v lete menej fúkalo, veterné parky vyprodukovali výrazne menej energie, ako je štandard za minulé roky. Keďže dopyt po elektrickej energii išiel hore, výpadok nahrádzali fosílne zdroje na uhlie a zemný plyn. No uhoľných blokov je v dôsledku ekologických opatrení v Európe výrazne menej. Pripojili sa plynové bloky, takže prázdne zásobníky sa plnili pomalšie a hlavne stúpol ešte viac dopyt, lebo plyn išiel rovno na výrobu elektrickej energie.
tieto faktory sa nedali zvládnuť?
Dali by sa, ale ten istý problém má aj Ázia. Ukázalo sa, že máme ťažkosti so zásobovaním plynom. Jednak dodávky skvapalneného plynu, tzv. LNG, išli k nám do Európy menej v porovnaní s minulými rokmi. Tankery sa presunuli viac na Áziu, ktorá mala ten istý problém ako Európa. Ázia funguje primárne na skvapalnenom plyne a Čína, Južná Kórea, Taiwan a ďalšie ďalekovýchodné vyspelé ekonomiky brali LNG vo väčšom objeme. To zvýšilo cenu a Európa sa musela prispôsobiť. Do toho všetkého nám v Európe, hlavne od augusta, začali citeľne klesať dodávky cez tranzitné plynovody z Ruska od spoločnosti Gazprom v porovnaní s rokmi 2018 – 2019. Minulý rok bol pre dosah pandémie nezvyklý, preto porovnania s ním nie sú korektné.
čím je to dané? Putin sa tvári, že problém nie je na ich strane...
Nie je to také jednoduché. V rokoch 2018 – 2019 dodal Gazprom do Európy vyše 200 miliárd kubíkov plynu. Na tento rok avizoval, že dodá len niečo vyše 180 miliárd. Dôvody môžu byť rôzne, aj keď zatiaľ Gazprom dodržuje dlhodobé kontrakty. Na druhej strane, problém je aj to, že Gazprom dodáva plyn z podzemných zásobníkov, ktoré má už prenajaté alebo ich dokonca vlastní v EÚ. Takže znížený prítok kompenzuje aj pri plnení dlhodobých kontraktov tým, že čerpá zo svojich zásobníkov v Európe a tieto zásobníky v lete nenapĺňal. Takto trh na konci augusta zistil, že sa problémy kumulujú, keď Gazprom zo dňa na deň znížil dodávky cez tradičný plynovod Jamal-Európa z 80 miliónov kubíkov denne niekedy len na 10 miliónov kubíkov. Vtedy sa zistilo, že Gazprom má vo svojich zásobníkoch, hlavne v Nemecku, uložených len 5 percent kapacity. Podobná situácia je v rakúskom zásobníku aj v Holandsku a zrejme aj na Slovensku, lebo Gazprom si prenajíma od Nafty Gbely určité objemy na skladovanie a asi ich tiež nemá úplne vykryté.
keď sa zistilo, že nie sú zásoby, kde majú byť, vznikla panika na trhoch?
Áno. No treba povedať, že Európania v posledných rokoch zásadne zmenili systém fungovania trhu s plynom. Odišlo sa pri cenotvorbe od ropy a ropných produktov, čo fungovalo desaťročia, v prospech spotových trhových bodov ako holandský TTF. A novinkou je, že Gazprom získal v Európe aj skladovacie kapacity. Prakticky od vlády Gerharda Schrödera v Nemecku sa vzťahy s Gazpromom zmenili: Gazprom, Putin a Kremeľ žiadali, že chcú byť prítomní na európskom trhu už nielen ako dodávatelia. To sa za posledných nemeckých vlád akceptovalo. Zásobník v Rehdene sa predal Gazpromu so súhlasom ministerstva hospodárstva, ktoré bolo pod sociálnymi demokratmi. To bol politický moment. V princípe to isté sa udialo v Holandsku aj Rakúsku. Keď som pôsobil v Kyjeve, počul som predstaviteľov jednej z najvýznamnejších plynárenských spoločností Európy z Beneluxu, ako udivených Ukrajincov presviedčali, že sa spoliehajú na dodávky z Gazpromu a jeho zásoby v Európe, a preto ho považujú za dlhodobého spoľahlivého partnera. Ale ani mne vtedy nenapadlo, že čo keď Gazprom plyn do zásobníka nedá?
ťažko ovplyvniť dodávateľa, keď je aj majiteľom zásobníka...
Navyše medziročne klesá ťažba v EÚ v ložiskách, ktoré desaťročia vyvažovali trh. Vtedy bol plyn pod nohami Európanov a v zime mal Gazprom v dlhodobých kontraktoch klauzuly, že mohol dodávať menej plynu, lebo sa predovšetkým Rusi potrebovali zohriať. Preto bol ruský plyn lacnejší od nórskeho. Nóri vždy v zime tlačili do technického maxima, lebo aj keď ťažili veľa plynu, minimálne ho spotrebovali, vykurujú totiž najmä elektrinou vďaka lacným hydroelektrárňam. Úlohu vyvažovania teda plnili nielen zásobníky, ale aj domáca ťažba. Dnes významné skladovacie kapacity v Európe ovláda Gazprom a európska ťažba tak klesla, že nedokáže vyrovnávať výkyvy. To je systémový problém, ale ukázal sa až teraz. Sčasti je spôsobený prechodom z fosílnej energetiky do obnoviteľných zdrojov a sčasti tým, že Gazprom nie je riešením, ale súčasťou problému a situáciu využíva až zneužíva. To však spôsobili hlavne európski plynári a politici, osobitne z Nemecka a Rakúska.
bola chyba pustiť Gazprom na európsky trh až do tej miery? Alebo malo byť zabezpečené, že Gazprom pred zimou povinne naplní zásobníky do určitej úrovne?
Gazprom upevňuje svoje postavenie, na jeho mieste by to robila každá spoločnosť. Ak chceme ďalej v prechodnom období smerom k „nefosílnej energetike“ udržať stabilitu sietí, budeme plyn potrebovať nielen na vykurovanie, ale aj na výrobu elektriny. A plyn je aj dôležitá komodita pre chemický priemysel, metalurgiu atď. Ak budeme chcieť udržať podiel plynu na trhu, ako dnes, budeme musieť situáciu riešiť. Kedysi EÚ prijala proti monopolizácii trhov tzv. princíp unbundlingu. Ten oddelil pri prepravných tranzitných plynovodoch vlastníka plynu a obchodníka od operátora plynovodu, ktorý musí byť nezávislý. Možno podobný princíp budeme musieť zaviesť aj pre zásobníky, keďže Gazprom kontroluje významné zásobníkové kapacity v Európe a je aj dodávateľ a obchodník. Niečo s tým treba robiť, lebo sa to môže opakovať každý rok. Po ropnej kríze na začiatku 70. rokov sa zaviedol v západných krajinách združených v OECD a neskôr aj v EÚ systém povinných minimálnych zásob ropy a ropných produktov. Možno niečo také zavedieme aj pre plyn. Ďalší faktor je Nord Stream 2. Prebieha súboj medzi Moskvou a EÚ, aby proces povolenia a certifikácie a následne prevádzka boli v zmysle európskych pravidiel. Gazprom má ruskou legislatívou stanovený monopol na export potrubného plynu. My však máme európsku legislatívu ohľadne plynovodov a Gazprom a Kremeľ by ju mali rešpektovať. A k tomu tlak Gazpromu a Putina, aby sme uzavreli ďalšie dlhodobé kontrakty. No ak sa uzavrú, dominancia Gazpromu ešte porastie. Trh sa stane závislým.
z vysokých cien tento rok profituje Gazprom, ale zároveň dodáva málo...
Presne. Je otázka, že keď sú ceny také vysoké a trh je po plyne hladný, prečo ho Gazprom nedodáva? Navyše, sám Putin tvrdil, že extrémne vysoké ceny nie sú v ruskom záujme, lebo klienti hľadajú iné možnosti. Ale prečo potom Jamal-Európa ide len na tretinu kapacity? Tento plynovod, ktorý ide z Ruska do Nemecka cez Bielorusko a Poľsko, je voľný. Podobne aj ukrajinský. Minulý rok cez Ukrajinu šlo denne 150, až dokonca 180 miliónov kubíkov bez problémov. Teraz denne prejde 100 miliónov a Putin tvrdí, že to nechcú zvyšovať, lebo by to ukrajinský tranzitný systém vraj nevydržal. Ale čo také sa odvlani so systémom udialo? Rúry za rok zhrdzaveli? Jasné, že tu niečo nesedí, a že je to politika.
čo s tým?
Buď európski plynári s partnermi tento problém vyriešia, alebo príde zásah od európskych vlád a Európskej komisie. Máme tu zatiaľ stále argumenty, že plyn je vhodný na čas prechodu od fosílnych palív na niečo iné. Tento rok vidieť, že nemusí byť. Už január 2009 bol výkričník. Dnes máme zase problém s plynom pred zimou a aj plynári hovoria, že sa uvidí podľa jej priebehu. To znamená, že sme v moci pre ateistu prírody, pre veriaceho v moci Božej. Neúnosná situácia.
poďme k elektrine. Aký dopad má plánované odstavenie jadrových elektrární v Nemecku? Odborníci už otvoreným listom vyzývali, aby sa atómky nevypínali. Ako odstavenie zasahuje ceny elektriny?
Veľmi vážne. Ako sa hovorí, „soudruzi v Berlíně někde udělali chybu“. Vieme, že odstavenie jadrových elektrární prišlo v Nemecku do módy, keď sa začal za Schrödera presadzovať zemný plyn a vzťahy s Ruskom. Potom prišla Fukušima a aj Merkelová povedala, že do desiatich rokov sa jadro odstaví. K tomu sa pridali mnohé iné európske štáty. Teraz sa diskusia v Nemecku otáča o 180°, znie zásadná otázka, či je to udržateľné a či je odstavenie jadrových elektrární správne.
navyše, s odstaveným jadrom nemá Nemecko ako dosiahnuť ciele v znižovaní emisií. Musia spúšťať fosílne elektrárne, aby vôbec udržali sieť.
Podiel uhoľných elektrární je v Nemecku dnes najvyšší. Presný opak toho, čo chceli dosiahnuť. Je to dôkaz, že aj ekológovia urobili zásadnú chybu. Bude zaujímavé, ako sa na tento problém pozrie nová koalícia. Ale otázku, či je odstavenie jadrových elektrární dobrý nápad, počuť aj v Belgicku aj v iných krajinách. V diskusii čoraz viac znie, že jadrová energetika je predvídateľný zdroj a súčasne bezemisný a bezpečný. Ja ako banský inžinier hovorím, že sme na začiatku konca fosílnej éry. Ale na prechodné obdobie nie je riešením iba používanie veterných elektrární a slnečných fotovoltických elektrární. Ony sú cesta, ale ich výkon je obmedzený, nestabilný, potrebujeme riešiť skladovanie elektriny, batérie na nových základoch. K tomu ideme, ale ešte tam nie sme. Aj v tomto kontexte je jadrová energetika súčasť riešenia, nie príčina klimatického problému.
„Nemám rád heslo, že zachraňujeme planétu. Tá si s tým poradí. Zachráňme seba. Našu civilizáciu.“
ako by mohlo toto riešenie vyzerať?
Potrebujeme nové technológie a reaktory. Riešenia a dizajny, ktoré máme teraz, nie sú konkurencieschopné. Nové riešenia, tzv. menšie modulárne reaktory, ktoré sú v Amerike v certifikačnom povoľovacom konaní, to už je fakt, nie sci-fi. Ideme do prevádzky, do výroby. Vyzerá to ako cesta. Ďalej tzv. rýchlomnoživé reaktory už v Rusku bežia. Možno to je perspektívnejšia oblasť na spoluprácu s Moskvou ako plynárenstvo. Problém je, že za posledných niekoľko desaťročí sa v dôsledku ponímania jadrovej energetiky ako škodlivej investície do jej inovácií znížili. To je chyba. Myslím si, že sa o 5 minút 12 spamätáme a prestaneme z jadrovej energie robiť démona. Už aj rozumnejšia časť ekologického hnutia to pochopila.
vyhorené palivo sa v modernejších reaktoroch dá zase používať.
To sú tzv. rýchlomnoživé. Áno, to je nová technológia, ktorá má už aj praktické príklady riešenia, ale treba ich vylepšiť. Hovorím, poďme to riešiť.
takým spôsobom vieme využiť odpad…
Ono to nie je odpad. To palivo obsahuje vyše 90 percent pôvodnej energie. Už teraz máme k dispozícii technológie, ktorými z neho vyrobíme veľmi dobré palivo, samozrejme, na inak dizajnované reaktory. Na toto sa treba sústrediť, to je reálne. Nové dizajny reaktorov sú prakticky 100-percentne bezpečné, lebo nemôže dôjsť k nekontrolovateľnej štiepnej reakcii ako, povedzme, v Černobyli. Fukušimu spôsobilo cunami, špecifická vec. Obávať sa v Nemecku cunami nie je racionálne. Japonci vtedy odstavili všetky jadrové elektrárne, prehodnotili ich bezpečnosť, urobili komplexné opatrenia, niektoré bloky vyradili, ale drvivú väčšinu ďalej zapojili. To, čo robia Nemci, je až detinské.
neposunú Nemci termín odstavenia? Stačí len uznesením vlády uviesť do platnosti pôvodné zákony o odstavení 2030 a 2036.
Toto bude asi jeden z bodov koaličnej zmluvy. Skôr tipujem, že reaktory sa zatiaľ úplne nevypnú. V Nemecku sa totiž mení verejná mienka vrátane jej zelenej časti. Vo finále, keď má človek problém, začína myslieť racionálnejšie, ako keď je „svet gombička“. Krízové situácie overujú a prehodnocujú naše rozhodnutia. Ale už čoskoro uvidíme, ako to presne v Berlíne dopadne.
neraz ľudia celkom nechápu, z čoho sa skladá cena elektriny. Tak ako pri plyne, aj pri elektrine sa k cene zo spotových trhov pripočítavajú distribučné poplatky.
Keď sa bavíme o domácnostiach, len 40 percent z toho, čo sa im ukazuje na účte, je cena elektriny. 60 percent je spojených s distribúciou, obnoviteľnými zdrojmi, podporou domácej ťažby uhlia a odvodom do jadrového fondu. Pri veľkých odberateľoch, napríklad podnikoch, je podiel až 70:30. U nás od rokov 2008 – 2009, keď boli rozhodnutia Ficovej vlády o masívnej výstavbe slnečných elektrární, ktoré sa, našťastie, za Radičovej vlády podarilo stopnúť, máme jedny z najvyšších systémových poplatkov za distribúciu elektrickej energie v Európe. To je náš problém.
niekto povie, že to spôsobil prechod Európy na zelenú energiu...
Nemám rád túto tézu. Keby sme vtedy za Ficovej vlády zámerne v prospech úzkeho okruhu vyvolených nepovolili zbytočne veľké kapacity na slnečné elektrárne, tak nemáme problém. Jasné, veterné elektrárne sú faktor celoeurópsky, ale keby tu neboli tie ďalšie, situácia by nebola taká dramatická. Myslím si, že je to globálny problém. Veď u nás v Európe elektrinu máme, aj keď za aktuálne extrémne vysoké ceny. Ale v takej Číne a Indii už majú veľké výpadky a celé gigantické mnohomiliónové aglomerácie sú tam celé hodiny bez prúdu, alebo ho majú v obmedzenom množstve. A tam je podiel „zelenej elektriny“ oveľa menší ako u nás v Európe. Je vysoká spotreba, ale fosílne elektrárne už sú na konci možností. Som skôr konzervatívny a pre mňa je jednou z konzervatívnych hodnôt, že zachováme také prírodné prostredie, kde sa ľudská civilizácia dobre cíti a rozvíja. Toto, čo tu teraz máme, je neudržateľné. Za fosílnymi zdrojmi ideme do Arktídy. Kým sa ťažilo v západnej Sibíri, ešte to bolo ako-tak ekologicky únosné. Ale ideme ďalej na Arktídu, rozrušujeme permafrost, citlivý ekologický arktický systém, a tvárime sa, že máme lepší plyn. A prepravujeme ho tisícky kilometrov. Podobne postup ťažby do hlbokovodného morského šelfu v rôznych častiach sveta. To je cynické.
Nemám rád heslo, že zachraňujeme planétu. Tá si s tým poradí. Zachráňme seba. Našu civilizáciu. Musíme nájsť nové riešenia. Musíme prechodné obdobie od fosílnych zdrojov k niečomu inému prežiť bez vojny, bez globálnych sociálnych a ekonomických katastrof, ale dať si pozor, aby sme nezasiahli prírodu takým spôsobom, že už sa ako ľudstvo nespamätáme.
je to také zlé?
Nie je to udržateľné. Málokto vie, že aj ťažba v Rusku, hlavne v pôvodných gigantických západosibírskych ložiskách, už nezvratne klesá. Údaje za posledné roky Rusi zatajujú. Ťažba v klasických pôvodných geologických štruktúrach klesá, takže musia ísť do nových, ktoré sú síce tiež bohaté na zásoby, ale zložitejšie. Náklady na ťažbu sú tam násobne vyššie a riziko, čo vyťažíte, tiež. Rusi žiadajú nové dlhodobé kontrakty s Európou, aby sa im to finančne oplatilo. Na druhej strane, ruský denník Vedomosti publikoval článok, kde porovnal exportné ceny Gazpromu pre európsky trh a čínsky trh, kam ide plynovod Sila Sibíri. Gazprom má pre Čínu takú cenu, že je pre Čínu smiešna a výrazne nižšia ako pre Európu. Pre mňa ako Európana vzniká otázka – mám financovať nové ložiská Ruska a plyn cez Silu Sibíri do Číny, a my budeme platiť viac ako Čína? Opäť sa teda bavíme o postavení plynu na európskom trhu, a to musia primárne vyriešiť plynári, aby boli spoločnosti dodávajúce plyn a obchodujúce s ním konkurencieschopné. Aby nám dodávali komoditu bez opakujúcich sa krízových situácií a za prijateľné predvídateľné ceny. To je výzva pre nich. Ale to isté platí pre celý energetický sektor.
ARCHÍV KARLA HIRMANA
karel Hirman Vyštudoval ťažbu ropy a plynu. Pôsobil ako manažér v niekoľkých slovenských energetických spoločnostiach a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre. Riadil tím projektu energetickej efektívnosti ELENA. Bol poradcom premiérky Ivety Radičovej, ministra zahraničných vecí M. Lajčáka a členom tímu poradcov ukrajinského premiéra V. Hrojsmana. Je členom Správnej rady SFPA. Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu.