In je tvoja tretia kniha fotografií. Vnímam ju ako najtvrdšiu, ak sa to tak dá nazvať.
Kniha je desivejšia, priamejšia svojou vizualitou. Je to dané tým, kam všade som sa dostal. Vstúpil som do priestorov – zákaz vstupu s fotoaparátom, do kontextov, kam sa bežný človek nedostane. Kniha Out bola taká medzihra. Tam som sa so subkultúrou zoznámil, v knihe In som sa dostal k ľuďom a oni ku mne. To je ten najkrajší dar.
zaujímavý je koncept. Na jednej strane je tam Petra, tvoj objekt, nevidiaci muzikanti liliputáni z rómskej osady a potom ľudia zo subkultúr.
Práca o Petre, to bol šesťročný projekt. Sú tam veľmi desivé okamihy beznádeje a zároveň pomoci, neskutočná paralela. Tých Rómov som spoznal v jednej osade, fotil som ich dva roky a bol to zázrak. Niekedy ťa nohy dovedú až na kraj sveta k bytostiam, ktoré som pozoroval vo filmoch Davida Lyncha či Emira Kusturicu. Bytosti, ktoré dominujú na ostatných fotografiách, sú ľudia z „nepoznanej“ kultúry.
byť súčasťou subkultúry je slobodná voľba. Byť chorý, s tým človek nič neurobí. Ty týchto ľudí zahŕňaš do jednej skupiny. Obstojí to?
Tí ľudia, ktorí si to vybrali, sú tiež vylúčení, pretože sú skrytí. Skrývajú sa. Napokon, z medicínskeho hladiska sú vnímaní ako ľudia s diagnózou. Chcel som zobraziť ich cestu v bielom svetle spokojnosti a šťastia. Chorá je spoločnosť, ktorá ich vylučuje.
tvoj objekt, Petra, bol aj na vernisáži, stretla sa tam s návštevníkmi. Aké to bolo?
Keď sa pozrela na tie fotky a bola konfrontovaná s publikom, to bola úplna šupa! Petra má za sebou ťažký príbeh. Ona sa druhýkrát narodila. Pred jedenástimi rokmi mala diagnózu, že zomrie. Mala na mozgu cistu. Do toho epileptické záchvaty. Bývala v neslávne známom Modrom dome, v Petržalke na periférii, presýtenom kriminalitou. Jej byt, to bolo osem štvorcových metrov plesne bez kúrenia a vody. V rómskych osadách žijú lepšie. Potom všetkých, ktorí tam žili, vyhodili na ulicu, ten dom zbúrali a ona zostala bez strechy nad hlavou. Teraz týmto ľuďom pomáha jeden pán farár, dal im možnosť začať znova. Petra je výnimočná tým, že vykonáva kanisterapiu. Chodil som s ňou po ústavoch. To bolo neuveriteľné. Keďže mala hendikepy, zapadla medzi tých klientov, a oni ju hneď brali ako svoju súčasť. Vernisáž len ukázala jej silu a krásu.
tie Petrine fotky majú veľkú silu, ale ako to filtruješ, veď to sa musí na tebe podpísať.
Bola to práve ona, čo mi povedala, že to musím vypľuť ako chracheľ. Zbaviť sa toho. Ja si to nechám mesiace uležať. Potom v tej fotke už nehľadám, čo som tam zažil, ale to, čo je tam zobrazené. To, čo je videné, nemusí byť zobrazené. Editácia je viac jako samo fotografovanie. Spoznávaš samého seba, kam až si ochotný zájsť.
MATÚŠ ZAJACFotografia Matúša Zajaca z knihy In: Burlesque, skutočné umenie zvádzania, 2019
teraz trochu nerozumiem. Nejde práve o to?
Veľa fotografov hovorí, čo zažilo, ale o fotke nepovie nič.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.