Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Neberte nám profirodiča

.denisa Gdovinová .rozhovory

Už pominuli časy, ktoré idealizovali detské domovy. Aj Katka z muzikálu Neberte nám princeznú si musela vziať deti z domova k sebe domov. Združenie Návrat a Marek Roháček stoja už 25 rokov pri snahe o to, aby každé dieťa do šiestich rokov bolo v rodine.

Neberte nám profirodiča BORIS NÉMETH

pamätáte si, čo ste asi robili v marci pred 25 rokmi? 

Mal som štyri deti, dve desaťročné a dve asi ročné. Bol som na civilnej vojenskej službe, pracoval som s deťmi s mentálnym postihnutím. Popri tom sme už raz do mesiaca robili kluby pre náhradné rodiny u nás v obývačke, kde sme mali aj kanceláriu. Pripravovali sme na leto pobyt pre náhradné rodiny. Vtedy ešte neexistovalo združenie Návrat, len akýsi projekt, ktorý sme mali zaregistrovaný pod nadáciou Alternatíva, čo bola strešná platforma pre sociálne startupy. 

vyštudovali ste stavebnú priemyslovku a potom rok pokračovali aj na stavebnej fakulte. No už vtedy ste boli dobrovoľník – pomáhali ste ľuďom, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom, neskôr deťom s mentálnym postihnutím. Ako ste sa z priemyslovky dostali do sociálnej oblasti? 

Bolo to prítomné u nás doma. To sociálne som vnímal v zmysle otvorenosti a vnímavosti voči ľuďom naokolo – ako žijú a čo potrebujú. Súviselo to aj s tým, že to bolo kresťanské prostredie, a navyše ešte aj menšinové, pretože sme boli súčasťou malej protestantskej cirkvi v Prešove. Bol som odmala nastavený na vnímavosť a orientáciu na druhých. No a pri takom nastavení sa vždy niečo udeje, vždy niekto potrebuje pomoc. Už počas strednej školy sme chodili pomáhať rómskym rodinám. No vnímal som to dualisticky, na jednej strane je škola a práca, na druhej to, čo ma baví a dáva mi zmysel. 

ako ste sa dostali k práci s deťmi s mentálnym postihnutím? 

Po roku štúdia na stavebnej fakulte v Bratislave som sa zamestnal v domove sociálnych služieb v Dúbravke. A zrazu som si uvedomil: aha, toto je môj svet, tu chcem žiť. A to nielen pre deti, ale aj pre kolegov, ktorí tú prácu nechápali ako profesiu. Zariadenie viedol charizmatický riaditeľ Karol Matulay, ktorý videl, že sme nadšení pre prácu s deťmi a dával nám voľnú ruku. Akoby som zrazu našiel svoje miesto. A pritom to bolo skutočne únavné, pretože človek má pocit, ako keby prišiel do Číny. Deti komunikujú na inej vlnovej dĺžke, majú svoj jazyk a vnímanie, ktorému musí človek porozumieť nielen na úrovni jazyka, ale aj celkového nastavenia.

združenie Návrat sa tvorilo v dvoch rovinách. Aj v odbornej, keďže ste na túto tému písali diplomovú prácu a nápad na projekt vznikol práve pri jej písaní. Ale aj v osobnej, keďže ste si v tom čase s manželkou vzali do pestúnskej starostlivosti dve deti. Tak najprv o tej osobnej – kedy padlo rozhodnutie, že si beriete deti do pestúnstva? 

Po práci v ústave som vyštudoval špeciálnu pedagogiku, ale po revolúcii som nebol spokojný s tým, čo nás na socialistickej univerzite naučili. Na začiatku 90. rokov vznikla katedra sociálnej práce, prvá na Slovensku. Prihlásili sme sa asi osemnásti a boli sme ako rodina. Bola to liaheň nápadov, o učive sme stále diskutovali, doma či na pive. A vtedy bolo o čom diskutovať, pretože v sociálnej oblasti bolo na Slovensku veľa bielych miest. 

Chodil som na prax do liečebného sanatória pre deti s poruchami vývinu. Rozprávali sme sa o tom s mojou priateľkou a dospeli sme k vízii – čo keby naše prvé deti boli tie, o ktoré som sa staral na praxi? Chvíľu nato sme sa zobrali a dve deti z toho zariadenia boli dokonca aj na našej svadbe. Potom k nám chodili na víkendy a sviatky, no stále sme nevedeli, ako sa to vyvinie. 

Ubehol rok, dokončil som diplomovku a v lete som mal promócie. Deti k nám prišli na leto, ale nevedeli sme, kam pôjdu v septembri. Napokon u nás ostali, pričom sa nám vzápätí narodilo ďalšie dieťa. V rozpätí dvoch týždňov sme mali promóciu, príchod dvoch osemročných detí a pôrod. To bola zábava. 

bolo vtedy ťažké vziať si deti do pestúnskej starostlivosti? 

Nebolo to jednoduché. Mechanizmy na to existovali, ale boli menšinové, bolo to atypické. To, že si niekto chcel adoptovať dve osemročné deti, znelo podozrivo. Robia to pre peniaze? Alebo akú majú motiváciu? Aj riaditeľ zariadenia, v ktorom naše deti boli, urobil dosť veľa preto, aby k nám nemohli prísť. Skúsenosť so systémom nebola pozitívna. Keď sme potom zakladali Návrat, prestal som rozlišovať, čo je práca a čo rodinný život. Projekty a akcie pre náhradné rodiny sme chystali u nás v obývačke po tom, čo sme uložili deti spať. Takto prebiehalo v 90. rokoch veľa vecí. 

„Projekty pre náhradné rodiny sme chystali u nás v obývačke po tom, čo sme uložili deti spať.“

hovoríte, že v sociálnej oblasti bolo na Slovensku veľa bielych miest. Aké biele miesta ste v diplomovej práci odhalili v systéme náhradnej starostlivosti? 

Zistili sme, že v domovoch je veľa detí, ktoré by podľa nás mohli byť v rodine. A že nefunguje ich presun do biologickej alebo náhradnej rodiny. Keď sa dostali do ústavu, už tam aj ostali do dospelosti. 

Videli sme aj to, že pár rodín, ktoré si deti osvojili, je ponechaných na seba a nemá im kto radiť. Skúsili sme im podať prvé ponuky pomoci – kluby, výlety, možnosť telefonickej poradne. Nevedeli sme, ako to bude fungovať, podozrievavosť tu ešte zo socíku pretrvala. Bola to citlivá oblasť, išlo predsa o štátom chránené deti z ústavu. 

Spätne vnímam, že to, čo sme robili, bolo aj trochu drzé. Niekedy až také drzé, že ľudia nemali odvahu proti tomu namietať a mysleli si, že je za tým asi niekto vplyvnejší. 

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite