írsko, Portugalsko, Španielsko, Cyprus a v deň, keď vychádza toto číslo .týždňa, už aj Grécko – všetky tieto štáty sú už von z eurovalu. Pomohol tento finančný nástroj zachrániť eurozónu?
Nie. Eurozónu zachránila Európska centrálna banka (ECB) dvoma krokmi. Jeden je, že zrazila úroky na nulu, to znamená, že obsluha dlhu nestojí v dlhodobom horizonte nič. A druhý krok ECB je, že začala vykupovať verejný dlh. Tvrdím, že v rozpore s pravidlami. No keď sa pozrieme na čísla, ktoré nepustia, Taliansko a Španielsko majú rekordné dlhy – nikdy nemali vyššie než dnes – a Grécko je tesne pod tým rekordom.
v princípe však tieto opatrenia ECB začali platiť až niekoľko rokov po tom, ako sa schválil prvý dočasný aj druhý trvalý euroval, čiže až po tom, ako sa naliala finančná pomoc do Grécka. A pokiaľ ide o vykupovanie dlhopisov, to sa predsa Grécka netýkalo. Čiže zachránili sme Grécko vďaka eurovalu?
Nie. V čom má záchrana spočívať?
v tom, že nevypadli z eurozóny.
V prvom rade sme zachránili investície nemeckých a francúzskych bánk. Veľká časť súkromného dlhu sa premenila na verejný dlh.
ale situácia je taká, že v Grécku sa stále platí eurom, eurozóna funguje. Ak by eurovaly neboli, fungovala by eurozóna podľa vás dnes?
Jasné, že by fungovala, len Grécko by v nej nebolo.
nestroskotalo by to na domino efekte? Nevrhli by sa investori na Taliansko, Španielsko?
Som presvedčený, že nie. To bolo len strašenie, a to preto, lebo nejako museli obhájiť, že idú zachrániť investície nemeckých a francúzskych bánk. Grécko dnes má euro, ktoré je preň príliš silné. Veď dnes sú Gréci obete. Sedem rokov je tam recesia, to je niečo strašidelné. Pozrite si obchodnú bilanciu Grécka, pozrite si jeho zadlženosť, v čom mu to pomohlo? Keď sa začala kríza, malo dlh 200 miliárd eur, dnes má 300. Čo pomohlo, že majú o 100 miliárd vyšší dlh?
obyvatelia sa rozhodli, že chcú platiť eurom…
Obyvatelia nevedeli. Je to náročná ekonómia, treba poznať množstvo súvislostí. Dokonca ani väčšina ekonómov ich nepozná. Áno, rozhodli sa pod vplyvom nejakej davovej psychózy alebo pod vplyvom všeobecného strašenia, že nastane koniec sveta, keď opustia eurozónu. Gréci si teda riadne vytrpeli a naďalej tým trpia.
päť posledných kvartálov majú rast. Prvý štvrťrok 2018 mali rast HDP vyše dvoch percent. Čiže neveríte v to, že Grécko je schopné sa z tohto nejakým spôsobom dostať?
Oni sa z toho časom dostanú. No za akú cenu? Stratených dvadsať rokov? Prejde dvadsať rokov a budú tam, kde začali. Budú mať taký balvan na nohe len preto, lebo museli byť zachránené investície súkromných bánk. Navyše, z členstva v eurozóne spravili európski lídri dogmu – stoj čo stoj nikto nesmie opustiť eurozónu. Prečo vlastne?
strana SaS napísala Manifest slovenského eurorealizmu, kde okrem iného navrhujete, že „ak členský štát eurozóny nedodržuje päť rokov po sebe podmienky členstva (verejný dlh menej ako 60 percent, deficit menej ako 3 percentá), pristúpi sa k jeho vylúčeniu z eurozóny“. Píšete tam síce o prechodnom období, no fakticky by ste podľa tohto návrhu z eurozóny vylúčili väčšinu jej existujúcich členov vrátane Rakúska, či dokonca Nemecka. Pomohla by takáto neistota euru?
Väčšinou by to boli členovia, ktorí sa tam nikdy nemali dostať. Nijaký klub na svete predsa nemôže dlhodobo a zdravo fungovať tak, že im povieme: tu sú pravidlá a tie vzápätí porušíme. Taliansko sa nikdy nemalo stať členom eurozóny, lebo ich verejný dlh bol 100 percent. Ani Grécko, tam už nie je o čom ani diskutovať. Ešte aj štatistiky falšovali.
takýto návrh by sa však dotkol aj štátov, akými sú Nemecko, Francúzsko, Rakúsko…
No aký to má zmysel? Potom spravme iný spolok. Povedzme, máme tu iné euro, kde deficit nemusí byť tri percentá, ale päť, kde maximálny verejný dlh nebude 60 percent, ale 200, no hlavne dodržujme tie pravidlá. Keby sa toto povedalo, tak iné krajiny, možno Estónsko, by povedali, že do takého spolku nechcú ísť. Patril som k horlivým zástancom. Bol som vtedy poradcom Jána Počiatka, pripravoval som materiály, aby sme presvedčili Fica, že euro je solídny poctivý klub a oplatí sa tam vstúpiť. Osobne by som to napríklad nerobil, keby som vedel, že členovia môžu mať 200 percent HDP dlh.
„Gréci sa z tej situácie časom dostanú. No za akú cenu? Za cenu stratených dvadsať rokov?“
čiže by ste nevstupovali do eurozóny…
Dnes nie. Dnes by som nevstupoval, no zároveň hovorím, že by som dnes ani v nijakom prípade nevystupoval, lebo takzvané transakčné náklady sú šialene vysoké. Čiže hovorím, že dnes, keď vidím, na akých skutočných pravidlách eurozóna funguje, by som už do nej nevstupoval.
ako vidíte budúcnosť eurozóny?
Ak to takto pôjde ďalej, bude sa potácať od problému k problému a jedného dňa sa nájde krajina, ktorá bude chcieť vystúpiť.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.