Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Povedali, že som bezcenný

.michal Magušin .rozhovory

V mladosti pašoval knihy za železnú oponu, radil pápežovi Jánovi Pavlovi II., bol niekoľkonásobný taliansky minister, a teraz hlasno obhajuje učenie pápeža Františka o manželstve. Hosť festivalu Bratislavské Hanusove Dni Rocco Buttiglione.

Povedali, že som bezcenný BORIS NÉMETH

vyrastali ste vo formálne katolíckej rodine, vaša matka bola katolíčka, otec nie a keď ste mali 18 rokov, ako tvrdíte v jednom rozhovore, stratili ste záujem o vieru. Potom sa niečo stalo. Opísali ste to slovami: „Potom som stretol jedno dievča. Aby ma mohlo brať vážne, musel som ja zobrať vážne jej zbožnosť.“ Čo sa stalo?

Stali sa dve veci. Najskôr som stretol skupinu mladých ľudí, ktorí sa navzájom naozaj priatelili. Chcel som byť jedným z nich, obdivoval som ich. Môj život bol strašne nudný a ich bol taký vzrušujúci! Začal som sa s nimi stretávať. Povedali mi, že podstata ich priateľstva spočíva v tom, že sa spolu modlia. Tak som sa začal modliť s nimi. Nerozumel som, prečo presne to robím, a nie som si istý, či som to pochopil do dnešného dňa. Ale pokračoval som v tom. V tejto skupine som stretol aj jedno dievča. A toto dievča ma spojilo so spomínanou skupinou silnejšie ako čokoľvek iné. (Úsmev.) 

prečo vlastne ste kresťan?

Počul som už toľko diskusií o viere! Ľudia sa bavia o Stephenovi Hawkingovi a o jeho kozmologickej filozofii a podobne. Ale ak sa ma pýtate, prečo som kresťan, jeden zo základných dôvodov je to, že ma kresťanská viera viedla k tomu, aby som sa zaľúbil a upevnil tento emočný stav rozhodnutím pre život, aby som mal štyri deti a 12 vnúčat. Ak ma teda kresťanská viera dostala na túto fascinujúcu cestu, nedotkne sa ma nijaký kozmologický argument, pretože moja viera vychádza z mojej reálnej životnej skúsenosti.

v mladosti ste stretli ešte jedného podstatného človeka. Bol to kňaz Francesco Ricci. Bol zapojený do utajenej siete ľudí, ktorí pašovali knihy do krajín za železnou oponou. Priniesli ste do Poľska knihy, prevzali od nich samizdaty a tlačili ste ich doma v Taliansku. Znie to ako dobrodružstvo!

Zo začiatku som sa aj trochu bál, musel som sa naučiť, ako sa správať pri hraničných kontrolách. Moji poľskí priatelia mi však hovorili, že sa nemusím ničoho obávať, lebo ak ma aj chytia, zavrú ma na pár týždňov do väzenia, a potom príde Giulio Andreotti, vtedajší minister zahraničných vecí, a on ma vezme späť do Talianska; ak však chytia ich, zavrú ich do väzenia na dlhé roky. Preto bolo základným pravidlom neprezradiť naše miestne kontakty. Jeden z mojich priateľov raz musel zjesť papier s inštrukciami, lebo hrozilo, že ho zatkne polícia. Medzi nami sa potom tradovalo, že jeho exkrementy boli niekoľko týždňov sfarbené domodra. (Smiech.) Mne sa nič také nikdy nestalo. Len raz, v polovici osemdesiatych rokov, ma policajti chytili a keď našli v dvojitom dne môjho batohu knihy, ktoré som prinášal, pozorne si ich prezreli, niekoľko z nich si zobrali pre vlastnú potrebu a vrátili mi batoh. 

aké knihy ste pašovali?

Hlavne filozofické. Keď som dorazil do Krakova a otvoril batoh, všetci krakovskí intelektuáli sa zhromaždili okolo a boli nadšení. Otec Ricci však knihy nepašoval, on mal batoh plný vecí ako saláma či mortadella, keďže vedel, že komunizmus znamená aj nedostatok jedla. A vždy, keď prišiel do Poľska, znamenalo to hostinu pre deti.

predpokladám, že niekedy v týchto časoch ste sa spoznali aj s pápežom Jánom Pavlom II.

Náš príbeh sa začal niekedy v roku 1967. Myslím, že sme boli prví či druhí vydavatelia, ktorí publikovali spis Karola Wojtyłu v západnom jazyku, bola to kniha Kresťan a kultúra. Wojtyłu som stretol v Poľsku už ako mladý chlapec, chodievali sme totiž na púť do Čenstochovej. Z tých pútí pochádza aj legenda, ktorú otec Ricci veľmi rád spomínal, i keď neviem, či je celkom pravdivá. Po púti v Čenstochovej sme sa zvykli zastaviť v dedinke Krościenko v Pieninách, pretože tam bývali duchovné cvičenia, ktoré robilo hnutie Światło-Życie. Podľa legendy raz Wojtyła spolu so Stanisławom Dziwiszom, neskorším kardinálom, prechádzali cez Krościenko. Keď išli okolo kostola, počuli, ako vnútri nejakí ľudia spievajú v cudzom jazyku. Podľa úsudku tejto dvojice to jednoznačne bol slovanský jazyk – a v tom sa predsa Wojtyła vyznal, študoval slovanskú filológiu, dokonca aj učil. Tento jazyk však napriek svojmu vzdelaniu nedokázal presne identifikovať. Otočil sa na Dziwisza a hovorí mu: „Staszu, to musia byť Lužickí Srbi.“ Vstúpil do kostola a zistil, že sú tam Taliani, ktorí sa snažia spievať v poľštine. (Smiech.)

„Vždy musíte posudzovať činy a fakty, nikdy neposudzujte ľudí, lebo len Boh pozná ich srdcia.“

svet si vás za posledné roky asi najviac pamätá pre udalosť, keď ste v roku 2004 ako nádejný adept na eurokomisára museli svoju kandidatúru stiahnuť, pretože na vás rôzne skupiny útočili pre váš názor na homosexualitu a na manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Počas diskusie na Slovensku v rámci festivalu Bratislavské Hanusove dni ste povedali, že vás ranilo, keď vás označovali za morálne bezcenného človeka. Stretávate sa s takouto reakciou na vašu osobu doteraz?

Nie. Bod zlomu nastal vtedy, keď sa v roku 2012 stal eurokomisárom môj priateľ Tonio Borg, ktorý zdieľa moje názory. Niekedy vyhráte, niekedy prehráte. 

ako vás vnútorne celá táto udalosť zmenila?

Pozrite, v politike som sa hýbal niekoľko rokov. Každý deň ráno, keď sa holím, sa na seba pozerám v zrkadle a pýtam sa: Čo by si šestnásťročný chlapec, ktorým som kedysi bol, pomyslel o človeku, ktorým som teraz? (Ticho.) Vtedy, keď o mne vyhlásili, že som morálne bezcenný, som bol deprimovaný. Keď som sa však pozrel do zrkadla a položil si obvyklú otázku, dostal som odpoveď: Nehanbím sa za teba. Toto bolo pre mňa naozaj dôležité.

kresťania na Západe upozorňujú na situácie, keď ich spoločnosť núti konať proti viere a svedomiu. Na Slovensku takých prípadov veľa nie je, skôr zápasíme s korupciou a s inými problémami. Myslíte si, že reálne hrozí, že väčšina spoločnosti alebo vplyvné menšiny môžu v budúcnosti ohrozovať náboženskú slobodu na Slovensku?

Samozrejme. Keď sa v roku 1683 turecké vojská pohli smerom na Viedeň, v Krakove veľa ľudí hovorilo kráľovi Jánovi Sobieskemu, aby nešiel k Viedni bojovať a zachrániť habsburskú monarchiu. Nech padnú, nie je to naša vec, dokonca z toho môžeme ťažiť ziskom nových území. Kráľ to odmietol so slovami: Viedeň dnes, Krakov zajtra. Nemyslite si, že môžete uchrániť kresťanský životný štýl, keď sa uzavriete do vlastných hradov. Nevyhnete sa otvorenému boju a ten musíme bojovať spoločne.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite