na vysokú školu si nemohol ísť. Čo si robil? Ako si sa zariadil v živote?
Zamestnal som sa. Pracoval som ako vychovávateľ v internáte Stredného odborného učilišťa Priemstav. Na to mi stačila maturita. A tam som sa stretol s územčistým chlapíkom, o päť rokov starším, aj on tam robil vychovávateľa. Bol to Jiří Olič. Moravan, citlivý znalec literatúry a výtvarného umenia, kresťansky založený básnik.
ovplyvnil ťa?
Bolo to pre mňa rozhodujúce stretnutie. Jirko ma uviedol do iného sveta literatúry, odhalil mi tvorbu moravských katolíckych básnikov, ktorých za prvej republiky vydával Josef Florián zo Starej Říše – čítal som Jakuba Demla, Jana Zahradníčka, Bohuslava Reynka a mnohých ďalších.
„Totalitná moc je v tomto zmysle vždy strašne hlúpa.“
čím ťa títo básnici zaujali?
Hlbokou duchovnosťou a vnútornou slobodou. Nezávislosťou. Bol to presný opak toho, čo poskytovalo prostredie, v ktorom vznikala socialistická literatúra. Nedá sa povedať, že by ovplyvnili moje písanie, no aj vďaka nim som pochopil, že si môžem dovoliť slobodne myslieť. A Jirko Olič a ja sme sa stali doživotnými priateľmi. Patril k ľuďom, ktorí vedeli, že pokus o demokraciu v Československu, a teda aj o slobodu v kultúre sa skončil príchodom bratských tankov, a okamžite vytvárali vlastné neoficiálne štruktúry. Tí ľudia neprestali písať, maľovať, skladať hudbu, dokonca hrať divadlo. Len to nechceli robiť v zovretí komunistickej ideológie a s povolením štátnej vrchnosti. Neboli to politickí disidenti, boli to kultúrne nezávislí ľudia. Mimo režimu, mimo socialistického štátu. To je celé.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.