do Európy prichádzate so svojím druhým albumom We Dissolve, ktorý vám už neprodukoval David Lynch, ale John Parish. V čom sa odlišoval prístup týchto dvoch pánov?
Obaja majú veľmi jasno vo svojich víziách, ale dá sa s nimi diskutovať o zmenách. S Davidom sme si pre náš projekt nestanovili žiadny termín, namiesto toho sme strávili veľa času návštevami a vzájomným spoznávaním. S Johnom sme sa tiež spriatelili, ale hneď sme sa dostali k biznisu a k podobným záležitostiam. Obaja, John aj David, majú skvelý zmysel pre humor. Je medzi nimi mnoho rozdielov, ale hlavné je tempo tvorenia a stvorenia. S Davidom som za sedemnásť rokov spravila dve nahrávky, s Johnom som nahrala posledný album We Dissolve za sedemnásť dní!
tvrdíte, že táto nahrávka vám ukázala nový smer vo vašom umeleckom živote?
Vytýčený smer je v podstate podobný, ale odlišuje sa vo výslednom tvare. Vždy som bola fascinovaná kozmickým vedomím. S Davidom Lynchom sme v tom rezonovali. Vidím to aj na albume We Dissolve, ale s hudbou, ktorá je prístupnejšia, pretože sa viac podobá na pop music. Na albume sa nachádzajú rôzne verzie, chorusy a medzihry, ktoré nie sú ničím podobné tomu, čo sme robili s Davidom. Piesne nie sú primárne orientované na vytváranie nálady.
„Zbožňujem Angelovu tvorbu a bez jeho hudby si Twin Peaks ani nedokážem predstaviť.“
k hudbe ste sa dostali už v detskom veku vďake mame, ktorá bola speváčka. Pripravovala vás rodina na vašu kariéru?
Dokonale. Moja vášeň pre hudbu našla odozvu v rodičoch, ktorí mi pomáhali účinkovať v detskej divadelnej skupine už od štyroch rokov. Keď som mala svoju prvú kapelu, chodili na koncerty, aby ma povzbudili a rozveselili. Som veľmi vďačná, že moji rodičia zvládli moju túžbu stať sa hudobníčkou. (Smiech.)
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.