Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Učitelia nevedia, aké je to, mať peniaze

.denisa Gdovinová .rozhovory

Bola jednou z tvárí učiteľského štrajku, potom odišla do Kanady. Jana Ftáčnik Pastorková strávila rok v provincii British Columbia, ktorá skončila v PISA testovaní na prvých miestach. Čo si všimla na tamojšom školstve? A čo chýba slovenským učiteľom?

Učitelia nevedia, aké je to, mať peniaze Denisa Gdovinová

prvýkrát som sa s vami stretla ešte pred štrajkom, ako popoludní doučujete niekoľko detí z rómskej osady v Plaveckom Štvrtku v rámci organizácie Človek v ohrození. Ako si na to spomínate? 

Predtým som mala dve zamestnania – učila som na gymnáziu aj na lekárskej fakulte. No rozhodla som sa v oboch skončiť a s manželom odísť aspoň na čas do Kanady. V tom čase sme už čakali na víza a mala som trochu voľnejšie obdobie. Rómska téma mi vždy vŕtala v hlave. Počula som veľa rečí o tom, ako sú needukovateľní a potrebovala som to vidieť na vlastné oči. Doučovala som prváka, ktorý mal detskú mozgovú obrnu, no bol brutálne pracovitý. Chodil do špeciálnej školy, aj keď mne sa zdal v normálnom pásme inteligencie. 

vtedy ste na rovinu povedali: Ak by som tie deti mala v triede, nemám šancu sa im venovať. 

To si stále myslím. V tom nám nepomohol ani dokument Učiace sa Slovensko. Učitelia si veľmi dobre uvedomujú potrebu individuálneho prístupu k deťom. Ale dokument nedáva učiteľovi žiadny návod, ako to robiť. Pri čítaní iba prikyvujem: áno, áno, aj to treba. Ale ako to má učiteľ v triede s tridsiatimi žiakmi uskutočniť? 

presne to kritizovala aj Slovenská komora učiteľov, ktorá sa dožadovala presnejšej formulácie toho magického slova individualizácia. 

Učiace sa Slovensko je ideologický dokument, a nie konkrétna pomoc učiteľom. Napríklad v dokumente spomenuli nápad vytvoriť metodický portál pre učiteľov, čo je výborný nápad, bola by to pre nás pomoc. Portál aj vznikol a Peter Farárik ho vo svojom blogu presne skritizoval. Vytvoril ho Štátny pedagogický ústav a je to iba nezmyselná stránka bez obsahu.

„Učitelia si veľmi dobre uvedomujú potrebu individuálneho prístupu k deťom. Ale dokument nedáva učiteľovi žiadny návod, ako to robiť.“

všímali ste si, ako chápu individualizáciu v kanadskej provincii British Columbia? 

V Kanade majú tiež veľké triedy s tridsiatimi žiakmi. Ale keď som si hľadala prácu, všimla som si, že majú 21 školských pozícií. Základné administratívne úkony robia namiesto učiteľov traja ľudia na sekretariáte. Majú niekoľko typov vzdelávacích asistentov, medzi nimi aj takých, ktorí sú s deťmi v podporných skupinách. V tých sa stretnú deti, ktoré majú podľa školy nejaký vzdelávací problém a síce chodia do normálnych tried, no v takýchto skupinách trávia jednu hodinu raz za dva dni. Venujú sa im tam dvaja učitelia. A dokonca aj štyria starší študenti, ktorí pomáhajú s doučovaním a potom si to dajú do životopisu ako dobrovoľnícku činnosť. Čiže sedemnástim študentom so vzdelávacím problémom sa v skupine venovalo šesť starších ľudí. S takým zabezpečením sa dá individualizácia aj inklúzia robiť na inej úrovni. 

je to zaujímavý spôsob inklúzie – sú síce v bežných triedach, ale raz za deň sa stretnú všetci spolu? 

Áno, ale venujú sa im skôr individuálne. V British Columbii sú úplne zrušené špeciálne školy. Pýtala som sa, kde vzdelávajú napríklad ťažkých autistov a odpoveď bola: v bežných triedach. Ale učia sa s nimi iba určité predmety ako umelecké a hudobné výchovy, možno základy z matematiky. Pár hodín strávia v klasickej triede a zvyšok v škole so špeciálnym špedagógom, alebo v centrách podobných našim stacionárom.  

ako to v triedach zvládajú s deťmi, ktoré majú ťažšie postihnutia? 

Jedna učiteľka mi hovorila, že v triede má dve hluchoslepé deti. Klasická učiteľka, bez špeciálneho vzdelania. No dostala úplnú podporu. Dva týždne s ňou bol v triede odborník na hluchoslepé deti. Potom chodil menej a potom ho mala na telefóne. A samozrejme, že jej pridelili aj asistenta. 

sledovali ste situáciu na Slovensku, najmä naše výsledky v PISA testovaní? 

Áno, v deň, keď vyšli výsledky, som bola na jednej kanadskej konferencii. British Columbia bola na prvých miestach, Slovensko ďaleko vzadu. Majú pritom tie isté problémy so vzdelávaním marginalizovaných skupín, len namiesto Rómov majú pôvodných obyvateľov. Tiež začínali v sťažených podmienkach v rezerváciách. V BC však dosiahli pri ukazovateli vplyvu sociálneho statusu na vzdelanie, teda či dieťa narodené v rezervácii dosiahlo vysokoškolské vzdelanie, vysoké hodnoty. Napriek tomu, že by som aj tam našla kritické príklady, vidím, že im to jednoducho funguje.

vlani ste boli jednou z tvárí učiteľského štrajku. Prečo ste práve v takom revolučnom období odišli do zahraničia? 

Mrzelo ma, že to tu nechávam také rozrobené. Ale o pracovné víza v Kanade sme požiadali už dávno predtým, schvaľovací proces trvá veľmi dlho. Vedela som, že chcem v Kanade aj pracovať. Mala som pocit, že už dlhý čas to s mojimi schopnosťami ide dolu vodou. Že sa neučím, ako lepšie učiť. Nebola som na škole, kde by som získavala takú podporu a tie obmedzenia boli také veľké, že som ich už v hlave nedokázala prekonať a povedať si: spravím to inak, lepšie. 

„Učiace sa Slovensko je ideologický dokument, a nie konkrétna pomoc učiteľom.“

prečo práve British Columbia? Je známa svojím dobrým školstvom?

Nevedela som o nej, skôr som v súvislosti s dobrou reformou počula o provincii Ontario. Chcela som ísť do anglicky hovoriacej krajiny, pričom USA nemá dobrý školský systém a britský systém mi akosi intuitívne nie je blízky. 

aká reforma prebehla v Ontariu? 

Tam je známy reformátor Michael Fullan. V Ontariu mali problémy najmä s „drop-out” hodnotami, teda veľa detí nedokončilo strednú školu. Ale pozor, prvú ideovú reformu spravil na tri strany. U nás má 226 strán. Fullan vtedy hovoril, že kľúčové pre všetky reformy je malé množstvo konkrétnych krokov. Pričom naša obsahuje veľké množstvo vágnych krokov. Učiteľ v Ontariu si to prečíta a presne vidí, na čo sa má zamerať. Pričom tu si nikto nevie zreálniť pojem individualizácia. Konkrétne a jasne dosiahnuteľné ciele sú predsa kľúčové. 

čo to znamená? 

Napríklad, keď povedia, že do roku x y bude 70 percent detí z rezervácií dosahovať vysokoškolské vzdelanie. Vidíte jasný cieľ. Dôležité je však aj to, že keď už raz sformulujú cieľ, vyčlenia naň aj peniaze. V British Columbii si nedávno vymysleli, že deti by mali na školách viac programovať. Presne ako sa u nás povedalo, že od tretieho ročníka sa budú všetky deti učiť angličtinu. Lenže u nás to dopadlo tak, že zo dňa na deň chýbalo tritisíc angličtinárov. A učiteľky na prvom stupni, ktoré nemajú angličtinu povinnú, sa ju zrazu museli doučovať. V Kanade na to vyčlenili šesť a pol milióna dolárov a vydali presnú stratégiu – spresnili, v akých jazykoch sa bude programovať a kto učiteľov vyškolí. 

tie peniaze vyčlenili tak rýchlo? 

Áno, bola to už súčasť návrhu tej stratégie. Je to dosť peňazí, no na porovnanie, majú menej obyvateľov ako Slovensko, 4,6 milióna. Majú však vlastné ministerstvo školstva na provinčnej úrovni.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite