prvýkrát som sa s vami stretla ešte pred štrajkom, ako popoludní doučujete niekoľko detí z rómskej osady v Plaveckom Štvrtku v rámci organizácie Človek v ohrození. Ako si na to spomínate?
Predtým som mala dve zamestnania – učila som na gymnáziu aj na lekárskej fakulte. No rozhodla som sa v oboch skončiť a s manželom odísť aspoň na čas do Kanady. V tom čase sme už čakali na víza a mala som trochu voľnejšie obdobie. Rómska téma mi vždy vŕtala v hlave. Počula som veľa rečí o tom, ako sú needukovateľní a potrebovala som to vidieť na vlastné oči. Doučovala som prváka, ktorý mal detskú mozgovú obrnu, no bol brutálne pracovitý. Chodil do špeciálnej školy, aj keď mne sa zdal v normálnom pásme inteligencie.
vtedy ste na rovinu povedali: Ak by som tie deti mala v triede, nemám šancu sa im venovať.
To si stále myslím. V tom nám nepomohol ani dokument Učiace sa Slovensko. Učitelia si veľmi dobre uvedomujú potrebu individuálneho prístupu k deťom. Ale dokument nedáva učiteľovi žiadny návod, ako to robiť. Pri čítaní iba prikyvujem: áno, áno, aj to treba. Ale ako to má učiteľ v triede s tridsiatimi žiakmi uskutočniť?
presne to kritizovala aj Slovenská komora učiteľov, ktorá sa dožadovala presnejšej formulácie toho magického slova individualizácia.
Učiace sa Slovensko je ideologický dokument, a nie konkrétna pomoc učiteľom. Napríklad v dokumente spomenuli nápad vytvoriť metodický portál pre učiteľov, čo je výborný nápad, bola by to pre nás pomoc. Portál aj vznikol a Peter Farárik ho vo svojom blogu presne skritizoval. Vytvoril ho Štátny pedagogický ústav a je to iba nezmyselná stránka bez obsahu.
„Učitelia si veľmi dobre uvedomujú potrebu individuálneho prístupu k deťom. Ale dokument nedáva učiteľovi žiadny návod, ako to robiť.“
všímali ste si, ako chápu individualizáciu v kanadskej provincii British Columbia?
V Kanade majú tiež veľké triedy s tridsiatimi žiakmi. Ale keď som si hľadala prácu, všimla som si, že majú 21 školských pozícií. Základné administratívne úkony robia namiesto učiteľov traja ľudia na sekretariáte. Majú niekoľko typov vzdelávacích asistentov, medzi nimi aj takých, ktorí sú s deťmi v podporných skupinách. V tých sa stretnú deti, ktoré majú podľa školy nejaký vzdelávací problém a síce chodia do normálnych tried, no v takýchto skupinách trávia jednu hodinu raz za dva dni. Venujú sa im tam dvaja učitelia. A dokonca aj štyria starší študenti, ktorí pomáhajú s doučovaním a potom si to dajú do životopisu ako dobrovoľnícku činnosť. Čiže sedemnástim študentom so vzdelávacím problémom sa v skupine venovalo šesť starších ľudí. S takým zabezpečením sa dá individualizácia aj inklúzia robiť na inej úrovni.
je to zaujímavý spôsob inklúzie – sú síce v bežných triedach, ale raz za deň sa stretnú všetci spolu?
Áno, ale venujú sa im skôr individuálne. V British Columbii sú úplne zrušené špeciálne školy. Pýtala som sa, kde vzdelávajú napríklad ťažkých autistov a odpoveď bola: v bežných triedach. Ale učia sa s nimi iba určité predmety ako umelecké a hudobné výchovy, možno základy z matematiky. Pár hodín strávia v klasickej triede a zvyšok v škole so špeciálnym špedagógom, alebo v centrách podobných našim stacionárom.
ako to v triedach zvládajú s deťmi, ktoré majú ťažšie postihnutia?
Jedna učiteľka mi hovorila, že v triede má dve hluchoslepé deti. Klasická učiteľka, bez špeciálneho vzdelania.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.