ako sa vyrastá na západnej Ukrajine v 50. rokoch 20. storočia v židovskej rodine, v ktorej otec a matka konvertovali na kresťanstvo?
Narodil som sa síce na západnej Ukrajine v meste Černovice, ktoré istý čas patrilo do Rakúsko-Uhorska, ale nikdy som tam v skutočnosti nežil. Moji rodičia sa presťahovali do strednej časti Ruska. Ukončili totiž univerzitné štúdiá v Moskve a vláda ich poslala do vzdialeného mesta na periférii krajiny, aby tam vyučovali. Narodil som sa teda do učiteľskej rodiny. Môj otec konvertoval a vstúpil do služieb pravoslávnej cirkvi, kde sa neskôr stal kňazom, bolo to v čase, keď som už mal vyše dvadsať rokov a študoval som. Môžem však povedať, že moji rodičia mi vštepili silné povedomie o osobnej slobode a o zle, ktoré spôsoboval vtedajší sovietsky režim. Pamätám si, ako sedeli v roku 1968 pri rádiu a plakali. Mal som vtedy 10 rokov a pýtal som sa ich, čo sa deje. Odpovedali mi, že sovietske tanky práve ničia Prahu. Reagoval som: Ale my za to predsa nemôžeme! Rodičia nesúhlasili: Nesieme zodpovednosť. Žijeme tu, platíme dane, učíme tu. Aj my útočíme na Československo.
takže celá vaša rodina bola proti komunistickému režimu.
Áno. A invázia v roku 1968 bol jeden z dôvodov, prečo si môj otec povedal, že už to ďalej nedokáže znášať. Ani jeho kariéra sa nevyvíjala tak, ako by sa mohla, keďže nikdy nebol členom komunistickej strany. Mohol síce vyštudovať, ale bez členstva v strane nikdy nemohol dostať významnú funkciu. Čo sa týka náboženstva, ľudia sa ma niekedy pýtajú, ako je možné, že môj otec z judaizmu konvertoval na kresťanstvo a ja som sa, naopak, stal praktizujúcim židom. Vždy mám pri premýšľaní o odpovedi na túto otázku pocit, že ak by sa generácia môjho otca a tá moja vymenili v čase, dialo by sa to podobne, pretože keď hľadal pravdu môj otec, nebolo veľa „židovských možností“, ktoré by ho priamo inšpirovali – stretol skôr odvážnych kresťanov, ktorí čelili režimu, a nebáli sa v ťažkých časoch kázať v chrámoch o Božej láske a o nevyhnutnosti usilovať sa o dobro. To môjho otca, samozrejme, uchvátilo.
„Nesieme zodpovednosť. Žijeme tu, platíme dane, učíme tu. Aj my útočíme na Československo.“
váš príbeh má zaujímavú fázu i v 80. rokoch, keď ste boli ako učiteľ hebrejčiny zatknutý a falošne obvinený z nelegálnej držby drog. Odsúdili vás na tri roky a poslali na tvrdé práce do sibírskych gulagov. Podobné príbehy z čias komunizmu nájdeme aj u nás. Otázka však znie, či ste si z týchto rokov útlaku odniesli aj niečo pozitívne, čo posilnilo váš charakter, alebo niečo, čo vás ovplyvňuje aj v politickom živote.
Určite áno. V roku 1979 som sa rozhodol, že zo Sovietskeho zväzu odídem a požiadam o víza do Izraela. Najskôr som sa však začal učiť hebrejčinu, ktorú som potom vyučoval aj iných a zapájal som sa do ďalších prožidovských kultúrnych aktivít. Nemusím vám ani vysvetľovať, že režim z toho nebol nadšený. V roku 1984 ma zatkli. Už vtedy som bol praktizujúci žid a viete si predstaviť, že toto nastavenie vám vo väzení nepomáha. V prvej cele, v ktorej som bol, bolo 40 väzňov, ktorí neboli ani politickí väzni, ani nemali nič spoločné so židovskými záležitosťami. Stále som čelil dileme, ako sa prejaviť, ako sa modliť. Ak som sa chcel naozaj modliť, musel som reálne vstať a modliť sa, čo v tomto prostredí vyzeralo čudne. Naučil som sa však pritom jednu vec, ktorá mi pomáha aj v politike: Nemusíte všetkých presviedčať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.