Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Som mužom nádeje

.michal Magušin .rozhovory

Dramatické chvíle ukrajinského Majdanu zažil priamo z hlavnej tribúny. Aký zmysel mali udalosti, ktoré krajine priniesli toľko utrpenia a nestability? A ako vníma gréckokatolícky biskup v Paríži výzvy súčasného kresťanstva? Borys Gudziak, hosť festivalu Bratislavské Hanusove dni.

Som mužom nádeje BORIS NÉMETH

váš príbeh sa začína detstvom v Spojených štátoch. Tam ste sa narodili ako dieťa ukrajinských utečencov, ktorým sa v roku 1944 podarilo uniknúť z vojnovej Európy.

Áno, obidvaja sa narodili v roku 1926 a pri príchode do USA mali len 18 rokov. Pôvodne bývali na Ukrajine len 25 kilometrov od seba, ale spoznali sa až v New Yorku.

už ako tínedžer ste chceli byť kňazom na Ukrajine, no predtým ste stihli vyštudovať biológiu, odísť do seminára v Ríme a získať doktorát na Harvarde. Po páde komunizmu ste v Ľvove založili jedinú katolícku univerzitu na území bývalého Sovietskeho zväzu.

Založil ju už v roku 1963 kardinál Josyf Slipyj v Ríme. Ja som bol len poverený „preniesť“ ju priamo na Ukrajinu, do Ľvova. Slipyj strávil 18 rokov v gulagu a pustili ho až ako 71-ročného fyzicky zničeného muža. Prišiel do Ríma, založil univerzitu a veľmi aktívne žil ešte 21 rokov.

teraz ste biskupom ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Vaše sídlo je v Paríži a máte na starosti veriacich z Francúzska, Švajčiarska a Beneluxu. Ktorú časť svojho života pokladáte za najdobrodružnejšiu?

Minulosť nikdy nie je taká dobrodružná, ako to, čo zažívame v prítomnosti. Slúžim ľuďom v piatich krajinách, v jednej z najsekularizovanejších oblastí na svete, kde sa dejú veľké sociálne zmeny. Z materiálneho hľadiska sme veľmi chudobní a v piatich krajinách máme len šesť kostolov. Naši veriaci sú často neevidovaní imigranti, ktorí žijú na okraji spoločnosti a sú zneužívaní rôznym spôsobom. Slúžiť ľuďom na okraji priamo v Paríži je celkom dobrodružné. Je to krásne, ale aj ťažké a frustrujúce, keď zistíte, že nedokážete urobiť pre tých ľudí ešte viac. No zažívam aj silné momenty radosti, keď sa spolu zídeme, modlíme a ohlasujeme dôstojnosť každého človeka.

prihovárali ste sa davu ľudí na Majdane. Máte v hlave nejaké výjavy z prelomu rokov 2013 a 2014, na ktoré nikdy nezabudnete?

Najviac ma inšpirovala demonštrácia širokej spolupatričnosti. Bola to spolupatričnosť medzi ľuďmi s veľmi odlišným spoločenským postavením, medzi ľuďmi, ktorí rozprávali rôznymi jazykmi, patrili k rôznym etnickým či náboženským skupinám. Táto spolupatričnosť bola odrazom silnejúcej občianskej spoločnosti, čo podľa mňa odlišuje Ukrajinu od Ruska, Bieloruska a celkovo od bývalého Sovietskeho zväzu. Ľudia na Ukrajine čoraz viac zanechávajú paternalistický spôsob myslenia zo sovietskeho obdobia, keď sa o všetkom rozhodovalo mimo nich a nemali vplyv, slobodu, autoritu ani zodpovednosť za svoj život a za život krajiny. Na Majdane sa ma dotkla aj veľkodušnosť a sviatostný charakter verejného diskurzu.

čo tým myslíte?

Ľudí nespájala len spoločná túžba po právnom štáte a po výhodách, ktoré plynú z bližšieho príklonu k Európe, ako sú lepšie cesty, kvalitnejšie zdravotníctvo a spravodlivé súdnictvo. Ľudia na Majdane spolu zažívali vzájomné potvrdenie svojej dôstojnosti. Tej posvätnej. Lebo ľudská dôstojnosť je posvätná.

preto Majdan zvyknete nazývať revolúciou dôstojnosti?

Áno. Naša Univerzita rozpráva o otázke dôstojnosti už vyše 15 rokov. Nemáme na tento výraz autorské práva, ale presne o tomto som hovoril na Majdane. Dôstojnosť, ktorú máme ako ľudia, nie je len sociálny konštrukt. Je nám daná zhora a je posvätná. Preto ju nikto nemôže narušovať. Práve toto je dôvod, prečo sa v momente, keď sa na Majdane začalo masové vraždenie políciou, celá krajina vzbúrila a zbavila sa prinajmenšom niektorých častí systému, ktorý ničil ich dôstojnosť.

„Videl som na námestí tisíce mladých ľudí, ktorí už nemali v sebe strach svojich rodičov.“

na Majdane zahynul aj Bohdan Solchanyk, ktorého ste poznali, keďže bol profesorom modernej histórie na Ukrajinskej katolíckej univerzite. Ako naňho spomínate?

Bohdan bol mladý človek pred tridsiatkou, na vrchole síl, veľmi dobrý vedec s ohromným potenciálom, básnik. Jednoducho nádherný človek, ktorý bol odhodlaný zlepšiť spoločnosť, v ktorej žije. Na hlavnom námestí bol spolu so stovkami ďalších ľudí. Vo štvrtok 20. februára bol nádherný, jasný deň. Kamery CNN, BBC, Al Jazeera a ďalších svetových médií bežali naplno. A z ničoho nič, pred tvárou celého sveta, sa začalo vraždenie. Snajperi dokážu človeka zabiť aj na vzdialenosť 1,5 kilometra, tu však pálili na 200 metrov. Do úplne bezbranných ľudí. Prirovnávam to k ukrižovaniu. Napriek tomu zhromaždení mladí ľudia neutiekli, ale snažili sa zachraňovať ranených. Medzi nimi bol aj Bohdan. Keďže incident snímalo veľa kamier, všetko je zaznamenané. Vidieť presnú sekundu, keď Bohdana zasiahli. V šoku ešte prešiel asi 15 metrov, potom sa zrútil a zomrel, zasiahli ho priamo do srdca. On a ďalší padlí, ktorých voláme Hrdinovia Nebeskej stotiny, boli ako nevinné baránky, ktoré obetovali život za dôstojnosť ľudí svojej krajiny. Ukrajinu to zmobilizovalo a dnes žijeme novú kapitolu našej histórie.

 

Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite