nedalo mi však neuprednostniť jeho osobný príbeh – cestu chlapca z asimilovanej rodiny zo Skalice k mužovi, ktorý nám ukazuje, že byť Rómom a byť úspešným sa nevylučuje. Práve naopak.

chlapec z asimilovanej rodiny. Tvojimi slovami – ani nie z integrovanej, ani nie z inkludovanej, ale z asimilovanej. Ako sa stalo, že si dnes tu a robíš to, čo robíš?

To je práve veľmi zaujímavé, pretože vôbec neviem. Viem, kde sa to začalo. Na základnej škole som bol dobrý žiak a vyhrával som školské olympiády z matematiky, angličtiny a fyziky. „Jasné, jeden z najlepších študentov, niečo z neho bude.“ V tom čase som nechcel ísť na gymnázium, ale chcel som niečo praktickejšie, pretože som nevedel, či budem chcieť ísť na vysokú školu. Vybral som si obchodnú akadémiu. Hovorili mi, že sú tam najťažšie prijímačky z matematiky, že sa tam ani nedostanem. Čo by som sa nedostal? Pozerajte. Prijímačky som urobil najlepšie, na plný počet bodov. Bol som prvý študent, ktorému sa to podarilo. Keď som tam prišiel, riaditeľ si ma dal zavolať a hovorí: „Ty si ten študent, čo nám pokazil povesť, že sa u nás prijímačky nedajú urobiť na plný počet bodov?“ Učenie mi vždy išlo ľahko. Bavilo ma učiť sa nové veci a explorovať. Po strednej škole som však stále nevedel, či chcem v štúdiu pokračovať. Veľmi ma bavila angličtina, tak som sa zapísal do jazykovej školy, celý rok som mal iba angličtinu a urobil som si štátnice. Následne ma zavolali na strednú školu v Holíči, či by som tam nechcel učiť. Povedal som si, že to môžem skúsiť. Mal som 19 rokov, niektorí moji študenti mali aj 20. Vykali mi a oslovovali ma pán profesor, takže moja obľúbená historka je, že viac ako vtedy už v živote nedosiahnem. Rok som tam učil a povedal som si, že by som predsa len chcel ísť na vysokú a skutočne neviem, čo sa vtedy stalo v mojej hlave, ale nevybral som si ekonómiu ani prírodné vedy, chcel som študovať niečo o Rómoch. V tom čase bola jedinou možnosťou sociálna práca so zameraním na vylúčené rómske spoločenstvá v Nitre.

táto tvoja odpoveď „neviem“ sa mi veľmi nepáči.

Chápem. Myslím si, že prišiel vek, keď som si povedal, že by som sa mal niečo o Rómoch naučiť. Nespomínam si však na pocit, že by som mal v sebe niečo ako: Teraz zmením situáciu Rómov. Takto to nebolo. Skôr mi asi chýbala identita, lebo vtedy som ju naozaj nemal. Zažíval som situácie, keď som sa s niekým v škole pobil, prišiel som domov a ukázal našim poznámku: „Váš syn sa v škole pobil.“ Mama sa ma opýtala, čo sa stalo. Spolužiak mi povedal, že som Cigán. A ona na to: „Nechaj tak, ja to pani učiteľke vysvetlím.“ Nerozprávali sme sa doma o tom, čo to znamená a možno mi to postupne začalo chýbať.

takýchto vecí sa ti v škole stávalo veľa?

Otázka je, čo znamená veľa. Odpovedal by som asi takto: Dnes mnoho rómskych detí nezažíva diskrimináciu, lebo žijú v úplne vylúčenom prostredí. Vôbec neprichádzajú do styku s Nerómami ani do situácií, v ktorých by mohli diskrimináciu zažívať. Preto je väčšia šanca, že ti človek, ktorý žije na úplnom sociálnom dne, povie, že diskrimináciu nezažíva, než že ti to povie človek, ktorý sa do takýchto situácií dostáva každodenne. A ja som bol ten človek, ktorý do nich prichádzal každodenne. Jazdil som autobusom na strednú školu spolu s mladými chalanmi, ktorí sympatizovali so skinhedmi. V iných triedach boli chalani, ktorí boli náckovia, neonacisti.

tak tu je už čiastočná odpoveď. Asi sa to nejakým spôsobom poskladalo.

Chcem ale zdôrazniť, že to nebolo tak, že teraz idem robiť sociálnu prácu, pomáhať Rómom a zachrániť svet. Skôr tam bola akási sebecká motivácia – niečo sa o Rómoch naučiť a objaviť aj svoju vlastnú identitu. V dôsledku úplnej asimilácie sme doma nerozprávali po rómsky, aj keď naši asi trochu vedeli. Dnes viem po rómsky výrazne lepšie než moja mama. Pamätám si z detstva situácie, keď sme napríklad išli po ulici a stretli starého Róma, ktorý sa niečo opýtal mamy alebo otca, odpovedali mu po rómsky. Bol to akoby prejav úcty. My sme ale ten jazyk  doma vôbec nepoužívali. Nebolo to tak, že by nám ho doma zakazovali. Keď napríklad niekto vo filme povedal niečo po rómsky a my sme zachytili, čo povedal, alebo tam boli titulky, na druhý deň som to zopakoval. Alebo som mamu oslovil „daje“, čo po rómsky znamená mama. Po rómsky som sa začal učiť až na vysokej škole. Dnes cestujem na rôzne konferencie a keď sa tam používa medzinárodná rómčina, rozumiem jej viac než niekto, kto v rómčine vyrastal, ale pozná iba jeden dialekt. Svoju identitu som objavoval prostredníctvom jazyka. Veľmi sa mi páči moja paneurópska rómska identita. 

čo to znamená?

Prejavuje sa to napríklad v rozhovoroch o hudbe. Rómovia ti povedia: „Počujem, že to je rómska hudba, ale nie je to naše.“ Vnímajú to v okruhu sto kilometrov od seba. Alebo majú nejakú ustálenú predstavu, ktorá ani nemusí byť geografická, že takto znie rómska hudba. A ja sa opýtam: „A čo flamenco?“ Odpovedia: „Áno, niečo tam počujem, ale to nie je rómska hudba.“ Možno práve tým, že som nemal domácu rómsku identitu, ale na vysokej škole som sa hneď začal učiť o tom, ako to bolo v kontexte celej Európy, môže byť pre mňa významným Rómom Nicolae Gheorghe rovnako ako Ján Cibuľa. Tí, ktorí sa učia iba o slovenskej rómskej histórii, však poznajú napríklad len Jána Cibuľu.

ako reagovala tvoja rodina na to, keď si sa rozhodol ísť touto cestou, teda zatiaľ na vysokú školu?

Vždy som bol podporovaný vo všetkom, čo som robil. Toto nikdy nebol problém. „Rob, čo chceš, ale buď v tom najlepší.“ To u nás platilo vždy. Keď som prišiel z nejakej matematickej olympiády a povedal som, že som bol druhý v okrese, mama sa opýtala: „A to si nemohol byť prvý?“ Pamätám si, že raz mi to povedala, keď som prišiel zo súťaže z angličtiny, kde som bol druhý v kraji. „To sa už nedalo byť prvý?“ Chcel by som zdôrazniť, že popretie našej rómskej identity nevychádzalo z domu, prichádzalo zvonku. Nebolo to tak, že keď som začal inklinovať k Rómom, doma by sa pýtali, čo si teraz o nás pomyslia. My sme neboli asimilovaní Rómovia preto, lebo to nechcel svet zvonku. Mama mi nikdy nepovedala: „Prečo sa zaujímaš o Rómov?