bojíme sa smrti všetci?

Práca, ktorej sa venujem, je spojená s témou, ktorá je napriek tomu, že sa jej v poslednom období venuje viac pozornosti, stále v našej spoločnosti akoby tabu. Je spojená s niečím, čoho sa všetci bojíme. Nielen laická verejnosť. Aj my odborníci a lekári máme pred smrťou strach a rešpekt. Je to téma, ktorá sa postupne vytláčala z nášho povedomia aj povedomia spoločnosti. Smrť sa z domovov presunula do nemocníc a akosi sme zabudli na to, že čaká každého z nás. Asi aj mňa k tejto práci priviedol strach z vlastnej konečnosti, strach z konečnosti mojich detí. Začala som sa týmto strachom zaoberať prostredníctvom paliatívnej starostlivosti. Činnosti, ktorým sa venujeme v mobilnom hospici Most domov, nespočívajú iba v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientom, ktorí zomierajú vo svojom prirodzenom prostredí. Našou snahou je zároveň zvyšovať povedomie o smrti a zomieraní a prispievať k tomu, aby sa smrť v našej spoločnosti opäť stala prirodzenou súčasťou kolobehu života.

hovoríte o tom, že sa vám splnil sen, respektíve niečo, čo vo vás dozrievalo a dopriali ste si to premeniť na realitu. Realitu, ktorú si mnohí z nás nevedia predstaviť. Nevedia si predstaviť ani to, že práve takáto starostlivosť by mohla byť pre niekoho vytúženou cestou. Smrti a všetkého, čo s ňou súvisí, sa skutočne bojíme a radšej o nej vôbec nehovoríme. Vy ste sa nebáli o nej hovoriť ani jej byť nablízku.

Áno, je trochu zvláštne hovoriť, že sa mi svojím spôsobom splnil sen, ale bol to súbeh okolností na mojej pracovnej a, samozrejme, aj súkromnej ceste, pretože každému z nás už niekto zomrel. Ako mladá vyštudovaná lekárka som začala pracovať na oddelení detskej anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde som sa so smrťou stretávala. Je pravda, že vtedy som ju ako podľa mňa každý trošku skotomizovala, bála sa jej a vytláčala ju s tým, že toto sa mi nemôže stať. Až po narodení detí som si viac uvedomila, že tým, že sa jej budem vyhýbať alebo ju budem zatláčať niekam do úzadia, že sa nebudem venovať strachu, ktorý vo mne je, nič nezmením na tom, že smrť existuje a že sa kedykoľvek môže niečo stať mne aj mojim deťom.

Začala som pracovať v detskom mobilnom hospici v Bratislave a tam som si uvedomila, že pôsobenie v paliatívnej starostlivosti je mi veľmi blízke. Že je to oblasť, v ktorej sa cítim naozaj ako doma a že to je niečo, čo chcem robiť. Zapísala som sa na paliatívnu atestáciu, odišla som do Národného onkologického ústavu na paliatívne oddelenie. Je to školiace pracovisko a umožnilo mi to byť odborníkoch, ktorí podľa mňa ovládajú paliatívnu starostlivosť na Slovensku najlepšie. Stále som však mala pocit, že potrebujem robiť veci trochu po svojom.