čistý pulzujúci groove s výraznou stopou latinskoamerickej hudby, fantastické vokály a silné texty. Tretina Nerezu, speváčka Zuzana Navarová, zomrela v roku 2004 ako 45-ročná. Zdeněk Vřešťál a Vít Sázavský však príbeh neuzavreli a so speváčkou a skladateľkou Luciou Šoralovou vznikli dva albumy pod hlavičkou Nerez a Lucia. Sedím so všetkými tromi, pretože sa chystá niečo zaujímavé.

nerez bol pre mňa absolútnym zjavením. Poznal som veľmi dobre relevantnú českú hudbu, ale Nerez znel úplne inak. Ako vlastne vznikol ten fascinujúci zvuk?

Vít Sázavský: Čerpali sme zo zdrojov, ktoré sme mali radi. So Zdeňkom sme mali podobné hudobné východiská, Zuzana Navarová prinášala trochu iné vplyvy. Nenápadne do toho vniesla latinskoamerický šmrnc. My sme milovali Beatles, zo starších českých vecí zase Suchého a Šlitra či ďalších pesničkárov. Počúvali sme aj britské a americké kapely. Mňa vždy bavilo viachlasné spievanie a mal som rád pesničky s hlbšími textami. To všetko sa prirodzene premiešalo a vznikla vlastná zmes, ktorá zaujala ľudí. Miešali sme veci, ktoré sa na prvý pohľad zdali nespojiteľné, a možno práve preto si nás poslucháči všimli.

keď spomínate Beatles, európsku tradíciu či folklór, mňa vždy fascinovala ešte jedna vec. Som človek, ktorý má rád groove, latinskoamerické rytmy a podobné veci. A tie groovy, ktoré ste hrali, boli vždy mimoriadne presné, usadené. Nemali ste to problém zahrať? Predsa len je to iná kultúra.

Zdeněk Vřešťál: To je mozaika poskladaná z množstva drobností. Vždy sme sa snažili vystačiť si s málom. Veľa sme toho nevedeli a vlastne nám to zostalo dodnes. Preto máme okolo seba muzikantov, ktorí sú technicky lepší než my. Vedeli sme pár akordov, ale snažili sme sa z toho minima vyťažiť maximum, ako ten Jára da Cimrman, ktorého najprv učili hrať za kobylkou. Hľadali sme rôzne cesty, ako z jednoduchých prostriedkov vytvoriť bohatší výsledok. Tak vznikali aj tie rytmické figúry a groovy.

mne sa páčili tie nachorusované svietivé akustické gitary, to nikto nerobil. Koho to bol nápad?

ZV: Zvukár nám povedal, že by to tak malo byť (smiech). Pamätám si, že som si kúpil dvojmetrovú novodurovú trubku, narezal som ju a urobil z nej panovú flautu, mám ju niekde doma schovanú, je na nej ešte rúž Zuzany Navarovej. Hrá v skladbách Hrr na ně a Na vařený nudli. Čiže z núdze cnosť. To je tá fráza, ktorá charakterizuje celé naše hranie.

táto skromnosť ma prekvapuje, lebo tam sú normálne jazzové harmonické sadzby.

ZV: Akurát my sme nevedeli, že sú to jazzové sadzby. 

VS: Hľadali sme zaujímavé akordy, potom sme k nim našli ďalšie a už to išlo: boli na svete hudba aj text.

kto je aranžér?

VS: Väčšinou ja. Zdeněk a Zuzana nosili piesne a ja som im to upravoval. 

mne sa vždy páčilo, ako sa tie vaše gitary pekne dopĺňali, že vytvárali takú mozaiku.

VS: No jasné, veď keď sú tam dve gitary, nemôžu sa biť. Hľadali sme spôsob, ako sa môžu dopĺňať, nie zdvojovať.

niekde som čítal, že ste sa rozišli preto, lebo kreativita upadala a koncerty ste už robili kvôli peniazom.

VS: Už sme sa ani nehádali o hudbe. To bolo zlé. Boli sme len spokojní.

aká bola Zuzana? Temperamentná?

VS: Prísna, vtipná a sarkastická.