Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Helena Hudáčeková: Viem, ako oslávim koniec vojny

.eugen Korda .rozhovory .spoločnosť

Helena Hudáčeková je scenáristka a na Ukrajinu išla najskôr len zbierať námety. Dnes zbiera podporu pre 108. brigádu ukrajinskej domobrany, ktorej je ambasádorkou. Čo je najťažšie vo vojne? A čo je ešte ťažšie v mieri?

Helena Hudáčeková: Viem, ako oslávim koniec vojny BORIS NÉMETH

keď som prišiel, tak ste sa ma pýtali, či si dám vodu, odpovedal som žartom, že radšej slivovicu. Vravíte, že slivovicu nepijete. Ani na Ukrajine?  

Len keď ma vojaci ponúkli. Tam je to ale úplne o inom. Tam sa nepije kvôli tomu, že sa chce človek opiť alebo si dať do nálady. Tam je to tradícia, či dokonca až posvätný akt. Pije sa za padlých a za priateľov. Tri-štyri prípitky a veliteľ zavelí, že posledný za padlých a dovidenia.

takže Ukrajinci sa neopíjajú?

Majú to prísne zakázané. Keď veliteľ vidí, že vojak je opitý, môže ho vyradiť zo služby na niekoľko dní. Všetci prevádzkari a obchodníci majú oficiálnym dekrétom zákaz predávať alkohol každému, kto je v uniforme. Ani nám nechceli predať fľašu alkoholu pre vojakov, keď sme mali militárne oblečenie.  Majú kamery, mohli by z toho mať problém.

z akej rodiny pochádzate? Najprv ste sa dali na umenie a potom na takúto vec...

U nás neboli v rodine umelecké vlohy, skôr boli všetci skutoční pracanti. Robili sme vo fabrikách, doma sme mali veľkú farmu, na nej plno práce. Keďže som žila v prírode, blízko Kopaníc, mala som veľa času na premýšľanie. Som človek, ktorý nonstop nad niečím uvažoval, bol hlavou v oblakoch, a to ma nejakým spôsobom priviedlo k umeniu. Keď som z diaľky počula susedku hrať na husliach, poprosila som našich, aby mi kúpili husle. Tak som sa dostala ku konzervatóriu a neskôr som sa dala na písanie. 

vyštudovali ste scenáristiku a dramaturgiu. V súťaži Noc filmových nádejí ste získali prvé miesto za najlepší internetový scenár. Nechýba vám umenie,  keď sa teraz venujete hlavne Ukrajine? 

Chýba mi, veľmi. Scenáristka a celkovo filmové umenie navždy zostane mojou súčasťou a je ňou aj na Ukrajine. Teraz nakrúcam dokument z frontového prostredia, o brigáde a miestach, na ktorých sa pohybujem. Chýba mi ale tá filmová brandža a ten zhon, ktorý tam panuje, aj tie vzťahy, priatelia z toho prostredia. Chýba mi desať hodín sedieť nad scenárom a potom ho ešte 10-krát prepisovať. Keď prišla vojna, mala som promócie v SND a tam sme si sľúbili, že budeme všetci tvoriť a budeme sa stretávať na filmových akciách. Lenže s príchodom vojny sa moje priority zmenili. Verím a viem, že sa k filmu vrátim. Nechcem sa chváliť, ale v rámci scenáristov budem mať po vojne asi najviac námetov zo všetkých. 

tak to bude potrebné napísať. 

Scenár si už vlastne píšem. Ak ste scenárista, je to vo vás, nech ste kdekoľvek, námety vidíte vo všetkom. A keď ste večer na fronte, máte priestor aj na vlastné myšlienky, tak prečo ich nedať na papier? 

čo bude v tom scenári o prvom dni, keď ste sa dozvedeli, že vypukla vojna, že Rusi vtrhli na Ukrajinu? Čo tam bude z vašej duše?

Ten deň ma naozaj zničil. Pamätám si ho, akoby to bolo dnes a často sa k nemu vraciam. Dozvedela som sa o tom ráno, keď som sa prebudila. Môj muž do mňa drgal, že „je vojna“, a ja že kde, aká vojna? Rusi sa síce na hraniciach rozťahovali, ale patrila som k tej naivnej časti obyvateľstva, ktorá verila, že hoci sa rozťahujú, určite je to len provokácia. 

aj ja som si to myslel.

Tak to sme boli dvaja. Ozaj som nepredpokladala, že Rusi budú takí sprostí, aby zaútočili, ale keď som videla Putinov prejav a to, ako sa vyhrážal atómovkou všetkým, ktorí sa pridajú k pomoci Ukrajine, úplne ma to zlomilo. Plakala som polhodinu pri telke. Prvý deň vojny je na samostatný film, pretože to asi zamávalo všetkými.  A to, čo sa dialo na hraniciach, čo som sledovala v správach, bolo úplné peklo. 

prečo vás vlastne tá Ukrajina tak zobrala? Mali ste k nej dovtedy nejaký vzťah?

V roku 2014, keď vypukol Majdan a ruskí separatisti tam začali robiť bordel, tak sa mi narodil syn. Mala som úplne iné starosti, ako riešiť Ukrajinu. O Ukrajine som aj z vlastnej rodiny, aj od starších členov, počula, že sú tam len úplatkári a pašeráci. Že tam nie je nič, len blato, bieda a zmar, takže ma to tam ani neťahalo. Ale keď prišla vojna, začalo ma to tam ťahať. Najskôr zo scenáristického hľadiska, lebo vojna je silným námetom. Plánovala som ísť niekam na deň, dva, vyskúšať si to, pozrieť sa, čo sa tam deje, nájsť námety a vrátiť sa domov. Nevedela som, že je to inak, že na Ukrajinu dva dni len cestujete, že to je absolútne šialené. Na sociálnej sieti som spoznala jedného známeho, ktorý ma oboznámil s organizáciou All for Ukraine, z ktorej tam chodia, vozia vojakom vozidlá. A že môžem ísť s nimi, lebo občas vozia aj novinárov. A to, čo som tam videla, boli najstrašnejšie a najsilnejšie veci v mojom živote. 

čo bolo tým prvým zlým zážitkom?

Prvým zlým zážitkom bolo, keď sme najskôr cestovali klasicky do Kyjeva, ale to nebola žiadna vojna. Hovorila som si, aká vojna? Však tu nič nie je. A to hovorí aj Fico, že sa tam nič nedeje. V Kyjeve sme zažili nejakú sirénu, ale nič viac. Vtedy to bolo tak. Prespali sme v peknom hoteli, hovorila som si, že to mesto je nádherné, ale že celá Ukrajina asi taká nebude. A potom sme prišli do Charkova. Pamätám si, že sme vystúpili na parkovisku a prvé, čo nás všetkých ovialo, bol výbuch. O niekoľko blokov ďalej raketa vpálila do bytovky. Bolo to strašné. Hneď sme videli dym. Niektorí ľudia boli vyplašení, niektorí sa tvárili, akoby nič, ďalej si kráčali so svojou kávou v ruke. Vtedy ma premkol strach, lebo nič také som nikdy nezažila. Ani sirénu. Maximálne si pamätám skúšky sirén piateho o dvanástej na našich dedinách. Ale to je iné, na Ukrajine ste vedeli, že môžete zomrieť. To bol prvý moment, keď ma skutočne ovial strach. 

a nepovedali ste si „čo tu robím“?

Áno. Mala som pocit, že tam idem zomrieť. Ako zo scenára. To som nevedela, že to ešte nič nebolo. Bolo ťažké vidieť zbombardované bytovky, keď nás viedli po sídlisku. Najviac to schytala severná Saltivka. Prvýkrát v živote som stála pri zbombardovaných budovách, spustošených nie nejakým požiarom v čase mieru, ale dopadmi rakiet a šáhidov. No a potom sme sa dostali na front a ten ani neviem slovami opísať. To bolo niečo strašné a zároveň krásne.

v čom to bolo krásne?

Bolo to krásne v stretnutiach s tými chlapmi. Prídete tam, vidíte 40 vojakov a zrazu ich poznáte inak ako z večerných správ. V správach ich vidíte ako uniformovaných, po zuby ozbrojených chlapov. Ale na fronte sedia vedľa vás a scrollujú v mobiloch fotky svojich žien a detí, volajú domov, ako sa máš, synček, dcérka, a čoskoro sa vrátim. A zrazu ich vidíte v iných realitách: ako otcov, manželov. Ako synov, ktorí upokojujú svoje mamy, keď im volajú, že sa majú dobre. A boli sme v podzemí, kde bol vybudovaný celý komplex, keď prišla noc a obrovské raketové útoky na našu pozíciu.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite