vydali ste knihu o Jozefovi Gabčíkovi. Na úvod si ju trochu priblížme. Ide o životopis? 

Pôvodným cieľom môjho výskumu bolo predovšetkým napísať životopis Jozefa Gabčíka. Výsledkom je kniha, ktorá poskytne čitateľovi informácie o tom, kto bol Jozef Gabčík, ale aj niečo o prostredí, v ktorom sa nachádzal a ktoré ho formovalo, kde vyrastal, čo ho ovplyvnilo... Čitateľ tam môže nájsť informácie týkajúce sa medzivojnového Československa, jeho armády, ale dočíta sa aj o tom, ako a z akých dôvodov odchádzali v prvej fáze druhej svetovej vojny ľudia do exilu, kde sa pridávali k zahraničným armádam. A tiež o tom, proti čomu Jozef Gabčík bojoval. Pri výskume bolo potrebné zohľadniť, že Jozef Gabčík po sebe nezanechal veľa písaných dokumentov. Nezostalo po ňom veľa osobnej korešpondencie a nepísal si – na rozdiel od spolubojovníka Jana Kubiša – denník.

máme tomu rozumieť tak, že ide o prvú knihu, ktorá koncízne spracováva Gabčíkov príbeh? Alebo tu už boli podobné publikácie?

Je potrebné povedať, že v 70. rokoch vyšla kniha „Kto ste, Jozef Gabčík“ od Milana Varsika vo vydavateľstve Mladé letá. Sú tam však cítiť obmedzenia doby. Práve táto kniha kládla aj základy pre niektoré mýty o Gabčíkovi, ktoré sa snažím vyvracať. Stále zdôrazňujem, že jeho skutočný príbeh z odboja je dostatočne zaujímavý a napínavý na to, aby bolo potrebné k nemu niečo vymýšľať. Ďalej je tu Veronika Homolová-Tóthová, ktorá urobila veľa pre popularizáciu československého odboja a operácie Anthropoid. Napísala knihu „Mama milovala Gabčíka“, čo je príbeh o Anne Malinovej. Ale pokiaľ ide o ucelenú vedeckú publikáciu, áno, dá sa povedať, že moja kniha je prvou vedeckou monografiou o Jozefovi Gabčíkovi. 

jozef Gabčík vyrástol na Slovensku. Ako sa vlastne dostal do odboja? Ako sa dostal do Anglicka? Tá história mala svoju prehistóriu, svoje peripetie. Čo sa vlastne dialo s Gabčíkom na britských ostrovoch, než sa ocitol vo výsadkovej skupine Anthropoid?

Tie peripetie sú spojené nielen s Gabčíkom; kontextom je tu príbeh československej zahraničnej armády. V rozprávaní o odchode do exilu dostane čitateľ informácie o viacerých osobách – budúcich agentoch –, o tom, akým spôsobom a akými trasami sa dostávali do zahraničia. Bola tu severná trasa, ktorá išla cez Poľsko, aktívna, kým Poľsko nebolo porazené a okupované Nemeckom a Sovietskym zväzom, a taktiež južná trasa cez Balkán. Gabčík odchádza  tou severnou v júni 1939. Medzi Československom a Poľskom neboli  v medzivojnovom období najlepšie vzťahy, nie je preto prekvapením, že poľská vláda nebola príliš naklonená myšlienke budovania československej zahraničnej armády na svojom území. Poľsko nemalo veľký záujem na obnovení Československa v jeho predmníchovských hraniciach. To súvisí so známym sporom o Těšínsko, ktoré tu predstavovalo hlavný dôvod pre svoj hospodársky význam. 

s tým sa už v každom prípade veľa urobiť nestihlo vzhľadom na smutnú okolnosť rýchlej porážky Poľska.

Áno. Tu presne ide o obdobie leta 1939, aj samotní Poliaci v priebehu tohto leta menia svoj prístup. Od začiatku mali záujem najmä o príslušníkov letectva, kým Gabčík, ktorý patrí k pechote, prechádza cez sever Poľska do Francúzska, kde vstupuje do cudzineckej légie.