Môžeme byť oporou „snehovým vločkám“?

peter Pöthe je detský psychiater, psychoterapeut, zakladateľ vzdelávacieho inštitútu IPDAR,  tvorca podcastu O dětské duši, v ktorom sa venuje tomu, čo deti cítia, čo si myslia, predstavujú, na čo sa tešia, čoho sa boja a čo v skutočnosti potrebujú.  A akú rolu v tom všetkom hráme my rodičia. 

Ludvik Hradilek

ako vnímate v súvislosti s deťmi a dospievajúcimi termín snehových vločiek? 

Myslím, že tu máme dve skupiny psychológov. Jedna z nich tvrdí, že označenie snehové vločky v súvislosti s deťmi a dospievajúcimi je vlastne urážkou, že snehovými vločkami nie sú. Druhá skupina hovorí o tom, že sú veľmi krehkí.  A ja vždy hovorím, vo všetkých rozhovoroch, že oboje je tak trošku pravda. Deti sú dnes vystavené a hlavne dospievajúci, výzvam, ktoré sú nečakané a hlavne predchádzajúcimi generáciami nezažité, takže táto záťaž, aj ohrozenie je vlastne nové a tým pádom to majú oveľa ťažšie. Na druhej strane máme u nás generácie detí, už asi druhá, tretia generácia, vychovávané veľmi opatrne, nežne, povedal by som, že sú akoby z pohľadu predošlých generácií rozmaznané. Prejavuje sa to tak, že rodičia im aktívne odstraňujú prekážky. Každý stres, každú nepohodu vnímajú ako zlo, ktoré je treba rýchle odstrániť. Tým pádom je veľmi veľa detí v kombinácii s hrozbami ako sú závislosť na sociálnych sieťach, globálne ohrozenia, krízy, IA, klimatická kríza, vojny, nepripravených, nenaučených na pohodu. To sa ukazuje počas dospievania, keď je tlak na ne obrovský a keď majú k dispozícií obrovské množstvo regulujúcich techník, ktoré idú na úkor ich zdravia alebo dokonca ich života. Čiže sebapoškodzovanie, ktorému ja hovorím sebaubližovanie, masové užívanie návykových látok, čiže zmena vnímania, zmena vedomia a potom aj priraďovanie sa k skupinám, ktoré majú určité veľmi nezrelé, bizarné identity a tým ukončovanie svojho  psycho-sociálne-sexuálneho vývoja. Toto všetko ich ohrozuje oveľa viac ako v minulosti. Povedal by som, že určitá nepripravenosť, nízka psychická odolnosť v kombinácii s obrovskými záťažovými výzvami v súčasnej dobe, v posledných desiatich rokoch  je veľmi riziková.

v čom vidíte ich silné stránky?  

Silné stránky vidím v tom, čo my dospelí nevieme. Jednak sú veľmi flexibilné, čo zodpovedá aj ich mozgu, ktorý je v tom období veľmi flexibilný, plastický a tým pádom to, čo je ich riziko, môžu využiť ako výhodu. Napr. počítače. Digitálne technológie, IA, to všetko môžu byť veci, ktoré môžu narobiť veľa škody, ale keď sa dobre využijú, tak môžu priniesť aj veľa pozitívneho a myslím si, že veľmi veľa detí, ktoré zažívam, sú  v určitom zmysle oveľa inteligentnejšie ako predchádzajúce generácie práve v oblastiach ako sú digitálne technológie, analytická inteligencia, kombinačná inteligencia,  ktoré budú pravdepodobne kľúčové aj z pohľadu zvládnutia týchto výziev v budúcnosti. Myslím, si, že deti by sa mali vzdelávať v technológiách,  mali by sa učiť programovať počítače, IA . Namiesto toho, aby sa učili o stavovcoch, zložení kostí a iné nie úplne užitočné veci, ktoré aj keby potrebovali, tak ich budú mať dostupné  kedykoľvek vo svojich mobiloch, počítačoch. Toto je niečo, čo by sa malo využiť. Myslím si, že v tomto zmysle patrí deťom budúcnosť. Mám chlapca, ktorý je veľmi inteligentný, stonásobne bystrejší ako ja, ako svoje okolie, má dvanásť rokov a má veľkú úzkosť z budúcnosti čo sa týka univerzálnej IA. Ako sa s ním o tom rozprávam, tak ma napadá takáto pozitívna vec. Čo ak to bude práve on, kto to crackne, kto príde na to ako tú IA používať, ako ju osedlať, aby nám neublížila. A prečo nie? Nová  generácia je vždy o stupeň inteligentnejšia od tej predošlej. V tomto prípade ten skok môže byť naozaj obrovský a ja im to prajem.