nedávno ste sa vrátili z Austrálie. Pre mňa, tiež mamu syna s autizmom, niečo neuveriteľné. Neviem si predstaviť zvládnuť takú cestu. Ako k tomu vôbec prišlo, že práve Austrália? 

Kristína Gondová: Bolo toho viac. Lucas absolvoval operáciu nosných a krčných mandlí, po ktorej sa mu výrazne zhoršilo správanie. Odkedy bol diagnostikovaný, neustále sme chodili po rôznych terapiách vrátane leta. Vedela som, že potrebuje dovolenku a my tiež. Všetci sme si potrebovali oddýchnuť, trochu vypnúť. Minulý rok sme sa s manželom brali, svadobnú cestu sme odkladali. V Austrálii máme rodinu, ktorú sme nikdy neboli pozrieť, a tak sme to takto všetko spojili a vybrali sa na veľkú cestu. 

čo pre vás, vašu rodinu znamená autizmus? 

Ťažká otázka. Neviem, ako by som to opísala. Dobrodružstvo? 

áno, aj ja to tak vidím. A veľké. Na aký okamih si pamätáte najviac alebo čo pre vás znamenal moment, keď ste sa dozvedeli o synčekovom autizme?

Niekde som tušila, že má autizmus, ale na začiatku som musela bojovať proti všetkým naokolo. Každý mi hovoril, že je ešte malý, je to chlapec, chlapci sú pomalší a podobné spochybňovanie. Veľa ľudí. Na diagnostiku som ho vlastne prihlásila potajomky. Nikomu som to nepovedala, lebo už som na to jednoducho nemala silu. Ani od pediatričky som nemala žiadnu podporu. Hľadala som možnosti diagnostiky, obvolala som všetko, čo som našla, skúšala som, kde nás zoberú. A keď mi zavolali, že majú termín, tak som s ním prišla na diagnostiku už v deviatom mesiaci, s obrovským bruchom. 

s druhým dieťatkom.

Áno. Doniesla som ho tam a oni mi mesiac po tom, čo sa malý narodil, zavolali, že majú výsledky, že si máme po ne prísť. Tam som si vypočula, že Lucas je čistý, úplne jasný autista. Bola som tam aj s nedávno narodeným bábätkom vo vajíčku. Keď som sa dozvedela diagnózu, vedela som, že pre mňa neexistuje možnosť zložiť sa. To som si nemohla dovoliť. Mala som vážne podozrenie, rátala som s tým, že mi to povedia. Samozrejme, ako každý iný rodič som sa rozplakala, ale povedala som si, že dobre, aspoň už viem, čo to je a konečne s tým môžem nejako začať pracovať. Prišla som domov a začala som zisťovať všetko, čo sa dalo. Pokúpila som si knihy, začala som čítať všetko možné na internete. Ani som nespala, pokúšala som sa zisťovať, čo môžem robiť. Prihlásila som ho všade, kde sa dalo. ABA terapie som hľadala, tam som ho prihlásila. Mali sme šťastie, že sa mi zo všadiaľ celkom rýchlo ozvali. Vedela som, že všade sú dlhé čakacie doby, ale nám to šlo rýchlejšie. Aj na diagnostiku nás zavolali po štyroch, piatich mesiacoch. Mali sme ju mať vo februári, ale nikto sa neozýval, tak som napísala mail, že som tehotná, že po pôrode už neviem, kedy sa tam dostanem, či by mi nemohli dať termín skôr a oni mi ho skutočne dali.