je to veľký projekt u vás na katedre psychológie. 

Valentína Cviková: Áno, máme za sebou dvaapolročný projekt Disconnect zameraný na výskum osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku. Pokiaľ nám bolo známe, išlo v našich podmienkach o prvý systematický výskum, ktorý sa týkal tejto témy. Bol to projekt, ktorý mal viacero častí a súčasťou výskumného tímu boli nielen psychológovia, ale spolupracovali sme aj so sociológmi, psychiatrami. Bola to multidisciplinárna spolupráca. Súčasťou projektu bola aj zahraničná poradná rada zložená z troch profesorov, výskumníkov, ktorí monitorovali priebeh projektu a mali sme možnosť s nimi čokoľvek konzultovať. Samotný projekt bol rozdelený na štyri hlavné časti.

Prvá časť, prvý pracovný balík, bola epidemiologická štúdia. Cieľom bolo zmapovať problematiku osamelosti na Slovensku, identifikovať rizikové skupiny a preskúmať jej súvislosti s ďalšími rizikovými faktormi, či už s demografickými premennými, zdravotným stavom a podobne. Čiže urobiť komplexný prehľad o tom, ako to na Slovensku s osamelosťou je, s čím súvisí a v ktorých skupinách ľudí je najrozšírenejšia, respektíve kto je ňou najviac ohrozený. Prebehli dva zbery dát u tých istých respondentov, aby sme mohli porovnať, či u nich nastali nejaké zmeny a ako sa osamelosť vyvíjala v čase. Z prvého zberu dát bol už publikovaný odborný článok. Zistili sme, že na Slovensku je osamelý každý štvrtý človek, teda približne 25 percent ľudí. Sociálne izolovaný je každý piaty človek, približne 19 percent. 9 percent ľudí je zároveň osamelých aj sociálne izolovaných.

Tu je dôležité vysvetliť, prečo hovoríme o osamelosti a sociálnej izolácii zvlášť a prečo sme ich aj samostatne sledovali. Osamelosť je subjektívny pocit, pri ktorom vnímame, že vzťahy, ktoré máme, nie sú pre nás dostatočné, či už z hľadiska kvality, alebo kvantity. Dôležitá je teda emočná zložka, naše prežívanie. Sociálna izolácia je, naopak, objektívny stav. Hovorí o tom, koľko ľudí reálne máme okolo seba. Ukazuje sa, že tieto dva fenomény môžu do istej miery spolu súvisieť, ale osamelý človek nemusí byť nevyhnutne sociálne izolovaný. Môže mať okolo seba veľa ľudí, no napriek tomu sa cítiť osamelo. Naopak, niekomu môže stačiť len pár ľudí, aby mal potrebu sociálneho kontaktu naplnenú a necítil sa osamelo. Preto sme sa zameriavali nielen na osamelosť a sociálnu izoláciu, ale aj na ich vzájomné porovnanie.

poďme k pracovnému balíku číslo dva.

VC: Ten bol zameraný na zachytávanie osamelosti v každodennom živote. Participanti výskumu absolvovali 30-dňové monitorovanie, počas ktorého nosili na ruke náramok pripomínajúci smart hodinky. Monitorovali sme ich fyzickú aktivitu a spánok. Súbežne s tým každý deň vyplnili tri dotazníky týkajúce sa ich fungovania a prežívania vrátane pocitu osamelosti. Pozerali sme sa na to, ako sa môže pocit osamelosti v priebehu tohto obdobia vyvíjať a s čím môže súvisieť. Zistili sme, že je to veľmi variabilné a individuálne. Osamelosť sme tu skúmali v kontexte rizikových skupín. Medzi participantmi boli mladí dospelí, seniori a ľudia s psychiatrickým ochorením. Vo výskumnej vzorke sme mali približne 150 ľudí, pričom jednotlivé skupiny boli zastúpené zhruba rovnako. Tieto tri skupiny sme vybrali preto, lebo boli identifikované ako rizikové vo viacerých zahraničných výskumoch. Ukázalo sa, že u týchto ľudí môže byť prežívanie osamelosti intenzívnejšie alebo pravdepodobnejšie.

Sára Majsniarová: Tento balík nástrojov sme sa snažili testovať aj priamo v klinickej praxi. Mobilnú aplikáciu, prostredníctvom ktorej participanti vypĺňali dotazníky, sme preto poskytli na vyskúšanie aj klinikom. Zaujímalo nás, či by takéto nástroje mohli byť dlhodobo využiteľné v praxi psychiatrov a psychológov, najmä pri monitorovaní pacientov a ich každodenných skúseností. Kolegovia, ktorí tento pracovný balík zastrešovali, preto s klinikmi realizovali rozhovory, v ktorých zisťovali ich skúsenosti s používaním týchto nástrojov a ich pohľad na ich využiteľnosť v praxi.

to znamená veľmi zjednodušene: nie výskum pre výskum, ale výskum pre to, aby jeho výsledky mohli byť aplikovateľné v praxi.  A čo ďalšie pracovné balíky?

SM: Môžeme najskôr povedať pár viet o pracovnom balíku štyri, na ktorom sme sa my dve nepodieľali, potom môžeme prejsť k trojke, kde sa dostaneme aj ku konkrétnej práci, ktorej sme sa venovali. V pracovnom balíku štyri sa kolegovia zamerali na mapovanie verejných politík a zisťovali, do akej miery sa téma osamelosti a sociálnej izolácie reflektuje na úrovni spoločnosti, ale aj v konkrétnych zariadeniach, ako sú nemocnice, domovy pre seniorov a ďalšie inštitúcie. Výsledkom bola výstupná analytická správa, ktorá mapovala, čo v tejto oblasti už máme, do akej miery sa osamelosť a sociálna izolácia vnímajú ako relevantná téma, aké možnosti ďalšieho postupu či riešenia by sa v tejto oblasti dali hľadať. 

VC: Možno je ešte dôležité povedať, že mapovali aj to, akým spôsobom sa s témou osamelosti pracuje nielen u nás, ale aj v iných krajinách. Zaujímalo ich, ako je táto téma podchytená na európskej úrovni aj inde vo svete a či existujú inštitúcie a politiky, ktoré sa ňou systematicky zaoberajú. Cieľom bolo inšpirovať sa fungujúcimi príkladmi zo zahraničia a na ich základe pripraviť návrh prispôsobený našim podmienkam, ktorý by sa dal potenciálne pretaviť do praxe.

keďže to má dopad na celú spoločnosť, nielen na jednotlivca. Takže teraz môžeme prejsť k balíku číslo tri, na ktorom ste vy konkrétne participovali. 

SM: Áno, na pracovnom balíku číslo tri sme sa podieľali najviac. Ide o experimentálny výskum, ktorého cieľom bolo skúmať problematiku osamelosti a sociálnej izolácie v kontrolovaných laboratórnych podmienkach. Aby sme túto problematiku mohli skúmať čo najkvalitnejšie a mali na to vhodné podmienky, aj vďaka projektu Disconnect vzniklo laboratórium, v ktorom teraz sedíme. 

čo si pod tým môžeme predstaviť?  

SM: V rámci projektu Disconnect sme sa v pracovnom balíku číslo tri venovali trom menším experimentálnym projektom, ktoré skúmali osamelosť a sociálnu izoláciu z rôznych perspektív. Prvým bol High-Risk Social Challenge Task, v rámci ktorého sme sledovali reakcie ľudí na náročné sociálne a stresové situácie a porovnávali ľudí s vyššou a nižšou mierou osamelosti. Druhý experiment bol zameraný na EEG meranie, kde sme sledovali neurofyziologické procesy a zapájali aj rôzne skupiny pacientov. Tretí sa venoval biobehaviorálnej synchronizácii, teda tomu, ako sa počas sociálnej interakcie môžu synchronizovať fyziologické a behaviorálne prejavy dvoch ľudí. 

laboratórium vzniklo ako?  Niekde ste sa inšpirovali?

VC: Na to, aby sme mohli niečo komplexne preskúmať, potrebujeme aj technológie, ktoré nám to umožnia. Takže súbežne s tým, ako sa pripravoval projekt a navrhovali experimentálne úlohy, sme zvažovali, čo na ich realizáciu potrebujeme, aby sme ich mohli koncipovať podľa našich predstáv. Išlo to ruka v ruke s vytváraním návrhov experimentálnych paradigiem. Laboratórium vzniklo vďaka grantu, z ktorého bol projekt financovaný. Máme tu k dispozícii veľmi moderné technológie. Myslím si, že na naše podmienky je to niečo unikátne.

na to som sa práve chcela opýtať. To znamená, že to nie je replika niečoho, ale je to niečo, čo ste vy v rámci projektu vytvorili? 

SM:Áno, úlohy a techniky, ktoré používame, sú inšpirované už existujúcimi metódami, ktoré vznikli v zahraničných laboratóriách. Vďaka našej poradnej rade nám odborníci viaceré z týchto úloh poskytli alebo sme na ich používanie získali licenciu. Zároveň sme ich kombináciu prispôsobili téme, ktorej sa venujeme, teda osamelosti a sociálnej izolácii. Náš spôsob skúmania je inšpirovaný prístupom RDoC, teda Research Domain Criteria, ktorý sa snaží skúmať človeka na viacerých úrovniach. Nezostávame teda iba pri to, čo nám človek povie v dotazníku, ale kombinujeme subjektívne hodnotenie s objektívnymi ukazovateľmi, ako sú fyziologické merania –  napríklad srdcová frekvencia či vodivosť kože – alebo odber slín. Zároveň sledujeme aj úroveň sociálnej interakcie, teda čo sa deje, keď spolu interagujú dvaja ľudia. Práve kombinácia týchto rôznych úrovní nám umožňuje pozerať sa na osamelosť komplexnejšie a zachytiť nielen to, ako ju človek prežíva, ale aj to, ako sa môže prejavovať v jeho fyziologických reakciách a sociálnom správaní. 

pre mňa ako laika je super učiť sa od iných, mať tú možnosť.  

SM: Áno. Ešte by som sa vrátila k tomu, že sme v mnohom inšpirovaní zahraničím. Pre nás ako doktorandky je veľkou výhodou, že náš školiteľ má kontakty na kolegov zo zahraničia. Vďaka projektu sme mali možnosť stretávať sa s nimi, učiť sa od nich a zároveň prinášať nové poznatky a prístupy aj k nám. Mohli sme s nimi diskutovať o našej práci, ďalších víziách a nápadoch, konfrontovať svoje pohľady a navzájom sa inšpirovať. Projekt nám zároveň umožnil zúčastniť sa aj zahraničných konferencií, kde sme mohli prezentovať našu prácu, spoznávať ďalších odborníkov a vytvárať nové kontakty. Práve toto odborné sieťovanie a možnosť prepájať sa so zahraničím vnímam ako jednu z veľkých hodnôt projektu.

je veľmi dôležité, že to hovoríte, lebo v súčasnosti, v tomto svete povrchnosti a spochybňovania  všetkého,  aj vedeckého a  legitímneho, je to výborná skúsenosť. Tak by to malo byť, nie? 

VC: Áno, projekt sa volá Disconnect, teda odpojiť/odpojenie, ale nás, naopak, veľmi prepájal – nielen s ďalšími odborníkmi, ale aj s ľuďmi, ktorí sa do nášho výskumu zapojili. Myslím si, že nehovorím len za seba, keď poviem, že sa mi na projekte veľmi dobre pracovalo a že to bola pre mňa motivujúca a inšpiratívna skúsenosť.

to sa dobre počúva. Pracovali ste aj so špecifickou cieľovou skupinou? 

SM: Áno, pracujeme aj s pacientskymi skupinami, primárne s psychiatrickými pacientmi. V rámci projektu však kolegovia pracovali aj s pacientmi s neurologickými ochoreniami.