na slovenských základných školách tvoria žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami približne každé piate dieťa. V lokalitách postihnutých dedičnou chudobou je tento pomer dramaticky vyšší. Náš školský systém im podľa OECD dáva najmenšiu šancu prekonať nerovnosti spomedzi všetkých porovnávaných krajín. Chýbajú asistenti, špeciálni pedagógovia, psychológovia. Chýba miesto, kde by tieto deti mohli zažiť prijatie a úspech. V škole chýbajú aktivity, ktoré nie sú merané známkami, ktoré majú nesúťažný charakter, ktoré umožnia každému dieťaťu v triede plnohodnotne participovať bez obavy zo zlyhania. Presne také miesto vytvára Superar Slovakia. Organizácia pôsobí v základných a materských školách, kde pracuje s hudbou ako nástrojom na budovanie vzťahov v rozmanitých kolektívoch detí. 

marek, Superar stavia celý svoj model na hudbe. Prečo práve hudba? Prečo nie divadlo, šport, výtvarná?

Hudba má medzi všetkými kultúrnymi formami jedinečné postavenie. Nevyžaduje rovnaké schopnosti, rovnaký jazyk ani rovnakú históriu. Dieťa, ktoré nevie čítať, môže spievať. Dieťa na vozíčku môže hrať na bubon. Dieťa s autizmom, ktoré sa nevie pozrieť spolužiakovi do očí, s ním môže zdieľať rytmus. A v tom rytme sa medzi nimi niečo udeje – niečo, čo sa nedá dosiahnuť žiadnou inou cestou. A nie je to len romantická metafora. Je to neurologická realita. Hudba aktivuje súčasne viac oblastí mozgu než akákoľvek iná ľudská činnosť. Práve preto dokáže obísť bariéry, ktoré iné formy komunikácie nedokážu prekonať. Slovensko je krajina bariér: medzi deťmi z osád a deťmi z miest, medzi žiakmi s jednotkami a žiakmi s nálepkou, medzi nami všetkými navzájom.

hovoríte o Slovensku ako o krajine bariér. Dáta to potvrdzujú, merania spoločenskej súdržnosti nás radia na chvost Európy. Kde vidíte začiatok?

Začína to skôr, než si väčšina ľudí myslí. Nezačína sa to v politike ani na sociálnych sieťach, ale v materskej škole. Viackrát som sa rozprával s ľuďmi z DEKK inštitútu, ktorí súdržnosť a dôveru na Slovensku dlhodobo merajú. Ich čísla sú alarmujúce: sme jedna z najnedôverčivejších a najzraniteľnejších spoločností na svete. A nie preto, že by sme boli horší ľudia, ale preto, že si ako krajina vedome nebudujeme spoločný príbeh. Rozdeľovanie spoločnosti začína už v materskej škole, kde je, žiaľ, až príliš časté rozdelenie detí do „rómskych“ a „nerómskych“ tried. 

čo máte na mysli? Ako škola, ktorá má byť priestorom na spoluprácu, rozdeľuje? 

Slovenská škola je od prvého dňa postavená na súťažnom princípe. Známkovanie, porovnávanie, poradia. Systém deti veľmi rýchlo roztriedi na dobrých a zlých žiakov a tie nálepky sú neuveriteľne trvácne. Dieťa, ktoré v prvej triede nedostáva jednotky z matematiky či slovenčiny, zažíva neúspech nie ako informáciu, ale ako identitu: ja som ten slabý, ten horší ako ostatní. Stráca sebadôveru, lebo nevie dosiahnuť také dobré známky ako žiačky v prvej lavici. A trieda sa učí to isté: títo sú tí dobrí, tamtí sú tí zlí.

A teraz si to premietnite o dvadsať rokov neskôr. Deti, ktoré celé detstvo trénovali porovnávanie a triedenie ľudí na lepších a horších, sa stanú dospelými, ktorí presne takto čítajú spoločnosť. My úspešní – oni neúspešní; my slušní – oni neprispôsobiví, my – oni. Nízka súdržnosť nie je záhada. Je to logický produkt systému, ktorý sme si sami postavili.

vy ponúkate iný prístup. Aký? 

Ponúkame predmet, ktorý je z princípu nesúťažný: spoločnú hudobnú tvorbu v predmete hudobná výchova a v popoludňajších speváckych zboroch. To je jadro našej intervencie.