to, čo robia, je plné príbehov, ktoré nie sú pekné. Pekné je ale vidieť, ako ich pomoc krôčik po krôčiku posúva ženy k pravdivejšiemu, dôstojnejšiemu životu. O sprevádzaní žien zažívajúcich sexuálne násilie sme sa rozprávali so Zuzanou André a Janou Vyskočil Račkovou.
stretli sme sa, aby sme sa porozprávali o jednej z vašich novších aktivít, je ňou vedenie podpornej skupiny pre ženy, ktoré zažili sexuálne násilie či sexuálne zneužívanie v detstve.
Zuzana André: V ALEJ-i poskytujeme služby ženám so skúsenosťou s rôznymi formami rodovo podmieneného násilia, avšak práve sexuálne násilie je jednou z formiem, na ktoré sa u nás postupne špecializujeme. Rozhodli sme sa preto otvoriť takúto podpornú skupinu. Koncom minulého roka sme otvorili novú, druhú skupiny, po tom, ako sme v roku 2024 zrealizovali úspešný pilotný projekt. Je to skupina pre ženy 18+, ktoré zažili vo svojom živote sexuálne násilie alebo zneužívanie.
Jana Vyskočil Račková: Skupina je vedená nami, poradkyňami. Otvárame témy, ktoré skupina prináša, snažíme sa ich uchopiť, snažíme sa niektoré témy spracovať tak, aby mali presah aj do bežného života žien. Sila skupiny je veľmi liečivý faktor, ktorý v individuálnej terapii nevieme obsiahnuť. To je podľa mňa veľmi pekné. Niektoré ženy vedia v skupine ľahšie čeliť svojim skúsenostiam. Keď už prídu do skupiny, vidia, že tu nie sú samé, že každá jedna zo žien, čo sú tam s ňou, pozná niečo z toho, čo prežíva ona. Každá jedna čelí tej skúsenosti v rôznej podobe a forme. Niekedy sa môže stať, že pri individuálnej terapii sa jej človek vyhne alebo ju spochybní, alebo to, čo sa dialo, zľahčuje, že však asi to nie je, nebolo to až také hrozné. Práve skupina umožňuje, že sa tieto skúsenosti vytiahnu viac na povrch a odkryjú sa aj ich dopady na životy žien. Práve skupina to vie pekne obsiahnuť.
ZA: Sexuálne násilie je potenciálne traumatizujúca udalosť, a tak k nemu aj pristupujeme. Naším hlavným cieľom je zmierňovanie dopadov prežitého násilia u žien a zvyšovanie ich pocitu vnútorného bezpečia. Usilujeme sa pomôcť ženám nájsť pre seba zdroje a súčasne spracovávať minulé zážitky do takej miery, do akej je to pre každú z nich v daný moment v poriadku. Dôležitá je integrácia týchto zážitkov. A s týmto zameraním je aj skupina vedená.
Ženy akoby mali v sebe také dve časti. Jedna, ktorá by ťaživé zážitky najradšej vytesnila, zabudla na ne a ani sa k nim nijako nevracala, pretože to je náročné a bolestivé. Ale potom je tu tá druhá, ktorá prežíva dopad týchto skúseností a ktorej sa objavujú rôzne posttraumatické symptómy, PTSD, úzkosti, depresie, sprítomňovanie tu a teraz zažitej traumy cez flashbacky, nočné mory a podobne. A to je to, čo potom ženy dovedie k nám do skupiny, pretože táto časť s nimi potrebuje niečo urobiť. Nejakým spôsobom to zmeniť.
Pri práci so sexuálnym násilím sa u žien stretávame s procesmi, ako sú bagatelizácia zážitku či jeho minimalizácia, spochybňovanie toho, či sa to naozaj stalo. Zjednodušene povedané, toto sú skôr zvnútornené hlasy spoločnosti či páchateľa. Aj ženy, ktoré prídu do skupiny, pretože sa to stalo, môžu prežívať pochybnosti o tom, či sa to vlastne stalo naozaj, či to bolo naozaj tak a tak ďalej. To mimo iného súvisí aj s našou pamäťou a skutočnosťou, že zážitky, ktoré sú pre nás príliš, často nemáme uložené v pamäti ako koherentné príbehy, ale skôr útržkovito alebo vo forme rôznych telesných vnemov. Dobrý efekt skupiny je v tom, že ženy môžu vidieť, že aj iní prežívajú to, čo sa im samým deje. Vidia, že sme sa tu zišli, môžeme si byť v tomto zrkadlom aj podporou.
keď počujú inú ženu hovoriť o niečom podobnom, čo zažili ony.
ZA: Áno, vidia jej uvažovanie a prežívanie za tým – čo sa tam všetko zjavuje, aké pocity, napríklad hanba, vina. Vidia, že to tak nemajú iba ony.
JVR: Otvára to v nich témy, ktoré si ony samy nedovolia otvoriť. Ale keď to niektorá iná žena pomenuje, tak sú bližšie k tomu, aby si ony otvorili to svoje. Je to naozaj širokospektrálne. Zasahuje to do vzťahov, vnímania samého seba, do pocitu spravodlivosti, že ja tu chodím na terapiu roky-rokúce a čo ten páchateľ? Ten si žije spokojný život. Niekde sa objavuje aj súcit s tým človekom. Bije sa to v nich, nevedia si s tým poradiť. Vidia, že sú to reakcie, ktoré sú úplne normálne pre tú nenormálnu situáciu. Keď sa o nich rozprávajú alebo pracujú na nich, tak môžu prechádzať ozdravným procesom spojeným s tým, že toto riešime takmer všetky, nie je to len moje. Tým sa ich prežívanie normalizuje. Ľudia, ktorí to nezažili, často nevedia poskytnúť podporu. Ženy nezriedka hovoria o reakciách svojho okolia: „Veď už to nerieš, to bolo dávno.“ To je nepochopenie situácie. A zrazu je tam niekto, kto to chápe, to môže byť veľmi podporné a liečivé.
ZA: Vieme, že keď prežije človek niečo traumatické, tak je následná sociálna podpora veľmi dôležitý faktor, ktorého prítomnosť či neprítomnosť ovplyvňuje to, ako sa s prežitou traumou človek vysporiada, aký bude jej dopad. To je tiež cieľom našej skupiny. Byť tam ex post ako sociálna podpora, ktorá môže korektívne pôsobiť na to, čo bolo zažité.
JVR: Dôležité je, že prinášame aj informácie, edukáciu, to je tiež súčasť stabilizácie. Viem, čo sa mi deje, viem, že keď zažívam toto a moje telo reaguje takto, tak som úplne v poriadku, lebo takto reaguje moja nervová sústava. Snažíme sa prinášať aj edukáciu v rámci polyvagálnej teórie, ktorá sa zaoberá traumou, alebo akčných systémov, v ktorých ako ľudia fungujeme a ktorých sa sexuálne zneužitie dotýka. Napríklad systém znechutenia alebo systém sociálneho statusu (príslušnosti). To sú veci, ktoré majú pri sexuálnom násilí veľký vplyv. Ženy zažívajú naozaj telesné znechutenie alebo aj morálne. Zároveň mnohokrát zažívajú seba v situácii, že sú človeku, ktorý im ublížil, nablízku. Ublížil mi a ja mu chystám obed. Ako som toho vôbec schopná?
„Často je súčasťou liečenia alebo uzdravenia túžba po spravodlivosti, po tom, aby sa kruh uzavrel, aby aj páchateľ znášal dôsledky svojho konania.“
nie každý má šťastie stretnúť niekoho, kto mu dá porozumenie aj vysvetlenie. Viac sa hovorí aspoň o tom, že existujú stratégie prežitia. Aspoň toho sme si viac vedomí. Viem si predstaviť, že práve v takejto skupine žien to však ide podstatne ďalej.
ZA: Určite. Ženy často povedia, že o tom hovoria prvýkrát a že ani nevedia, s kým by o tom mali hovoriť. V skupine veľmi rýchlo prichádza k takému zdieľanému porozumeniu. Zrazu majú pocit, že tu mi rozumejú a tam vonku mi nerozumel nikto, tak o tom radšej ani nehovorím. Mnohé ženy k nám chodia pomerne edukované. Poznajú niektoré základné koncepty, čo je super. Ak ide o prežitie, tak reagujeme útekom, útokom, zamrznutím, prípadne nejakým kolapsom. Už je to viac v povedomí. Tu som nevedela, čo som mala robiť. Zostala som nehybná, ani som nekričala. Toto ale mnohé inštitúcie, ako napríklad polícia, netušia, a tak opakovane dochádza z ich strany k sekundárnej viktimizácií. Ženy majú skúsenosť, že im policajti hovoria, prečo napríklad nekričali, prečo neodišli, prečo neušli, čo robili a prečo tam vôbec išli a podobne.
JVR: Napríklad aj spôsob, ako som bola vyšetrovaná. Všetko toto je celý veľký balík ďalšieho zranenia.
ZA: Ženy, ktoré nahlásili znásilnenie a podali aj trestné oznámenie, často následne reflektujú túto skúsenosť tak, že keby vedeli, ako to bude prebiehať, nevedia, či by do toho išli znova, alebo rovno povedia, že by do toho vôbec nešli. Možno by hľadali pre seba nejakú inú pomoc alebo zdroje, aby to ustáli. Je to veľmi odrádzajúce, a to aj pre iné ženy.
JVR: Zraňujúce.
ZA: Mnohé ženy ale idú do tohto procesu práve napriek tomu. Podajú trestné oznámenie, a to aj z dôvodu hľadania spravodlivosti, aby podporili iné ženy alebo aby sa to inej žene nestalo, aby v tom páchateľ nemohol pokračovať ďalej.
JVR: Často je súčasťou liečenia alebo uzdravenia túžba po spravodlivosti, po tom, aby sa kruh uzavrel, aby aj páchateľ znášal dôsledky svojho konania. Niekedy pomáha, keď sa to v terapii stane imaginárne, ale to je nepostačujúce. Často sa aj na skupinách dotýkame nespravodlivosti systému alebo toho, ako funguje svet. Nerovnováhy v tom, ako to ženám brutálne ovplyvní život, ako ony musia na sebe roky pracovať, aby z toho vyšli čo najlepšie, a páchateľov sa to dotýka málo alebo vôbec.
ZA: V podstate to odzrkadľuje už tú počiatočnú dynamiku a mocenskú nerovnováhu vo vzťahu.
preto sú dôležité aj medializácie takýchto prípadov, napríklad pani Gisèle Pelicot. Na začiatku sa nám zdalo, čo to je za hrôzu, nechcem to vidieť, nechcem sa tým zaoberať, ale v konečnom dôsledku má jej príbeh obrovskú hodnotu. Vyšla jej kniha a to, že sa vzdala anonymného procesu, je považované za dôležitý medzník. A urobila to presne pre to, čo vy hovoríte, že chcela pomôcť ostatným ženám, ktoré odvahu naberajú alebo nenabrali alebo ani nikdy nenaberú. Vráťme sa k vašej skupine.
ZA: Skupina je otvorená ženám rôzneho veku. Buď zažili zneužívanie v detstve, alebo sexuálne násilie napríklad zo strany kamaráta, známeho, alebo aj v rámci partnerského vzťahu. Ako vieme, málokedy ide v týchto prípadoch o násilie zo strany úplne cudzieho človeka. Môže ísť o jednorázovú skúsenosť, ale aj opakované, dlhodobé zaobchádzanie. Formát skupiny je dvadsať stretnutí po dve hodiny, stretávame sa raz týždenne.
JVR: Prvú skupinu sme mali pre ženy vo veku od 18 do 25 rokov. Tak, ako to je teraz, vekovo otvorené, sa nám to zdá vhodnejšie. Otvorené pre každú ženu, ktorá je pripravená. Je vhodné, ak žena cíti, že s tým potrebuje prísť, chce sa posunúť a práve skupina je na to dobrá príležitosť. Niekedy môže byť trochu vyšší vek výhodou. Mozog dozrieva do 26 rokov. Dlho fungujeme na nejakých obranách, máme svoje spôsoby prežitia a ešte sme vlastne v takom akoby behu mladosti. Až keď začneme dozrievať, žiť partnerstvá v inej kvalite, dozvedáme sa rôzne veci, tak nám spätne môže dochádzať, že to, čo sa nám stalo, nebolo okej. Prežívanie môže byť iné. Inak sa na to pozeráme, než keď sa nám to deje, keď máme niekoľko obrán, ktoré fungujú na to, aby sme mohli prežiť. Keď máme od toho odstup, aj mozog je zrelší a riešime aj iné témy, tak vidíme svoju skúsenosť úplne inak.
ZA: V živote prichádzajú rôzne udalosti či obdobia, ktoré umožnia, že sa máme možnosť k tomu vrátiť. Napríklad obdobie, keď sa nám narodia vlastné deti a naše detské časti sa aktivujú, môžu priniesť isté spomienky a potrebu postarať sa o ne. Alebo to môže byť aj vtedy, keď sa zvýši miera bezpečia v súčasnom živote. Napríklad keď páchateľ – povedzme dedko alebo strýko – zomrie, tak môže prísť čas, keď sa niečo uvoľní a žena sa k tomu dokáže vrátiť.
JVR: Obrany, ktoré nám to pomohli nejakým spôsobom vytesniť alebo disociovať, tu nie sú naveky. Začnú slabnúť a ženy vo veku medzi 30 – 40 rokov začínajú najviac spomínať na to, že sa im niečo také stalo. Začínajú sa objavovať napríklad flashbacky alebo si spomenú na veci, ktoré možno aj niekedy vedeli, ale nedávalo im to zmysel. Mozog si s tým nejako poradil a znova si to vybavil v staršom veku.
predpokladám, že k vám do ALEJ-e prichádzajú ženy, ktoré potrebujú akútne riešiť bezpečie, deti, právnika, rozvod a že táto časť zostáva na neskôr.
ZA: Ženy, ktoré zažívajú partnerské násilie, zvyčajne nezažívajú iba sexuálne násilie, ale aj iné formy násilia. Málokedy prichádzajú s tým, že zažívajú sexuálne násilie. Väčšinou prídu s tým, že sa to už nedá vydržať. Je tam buď fyzické, alebo psychické násilie a až postupne sa dopracujeme k tomu, že je tam vlastne aj sexuálne násilie. Môže byť rôzne závažné, niekde vystupuje do popredia viac, ale ako vravíte, je to celý balík, ktorý potrebujú riešiť. Ako sa z ťažkej situácie dostať do bezpečia, ako vyriešiť starostlivosť o deti a tak ďalej. To, čo ženy riešia aj pri iných formách násilia.
JVR: To, čo vnímam ako špecifikum, je, že v individuálnej práci sexuálne násilie dostáva priestor o dosť neskôr. Keď spracovávame niektoré veci, ktoré sa stali, žena spracováva napríklad odchod, tak sexuálne násilie je jedno z posledných, ktoré žena prináša. Často si uvedomia až neskôr, že to, čo zažívali nebolo v poriadku, že to bolo sexuálne násilie. To ale prichádza až po tom, čo sa akoby vynoria a začnú vnímať situáciu, v neskorších štádiách, ak práve sexuálne násilie tu nie je dominantné.
ZA: Je to tiež veľmi intímna zóna, dostať sa k nej môže chvíľku trvať. Aj vnútorne, aj hovoriť o tom, čo sa stalo v poradenstve. Toto je to najskrytejšie, s čím sa snažím si poradiť sama. Často to môže byť aj neidentifikované. Stále pretrváva veľa mýtov o tom, ako má byť žena vždy na dosah, keď muž chce, toto tam stále niekde je. Niekedy je sexuálne násilie stratégiou zaistenia bezpečia. Žena napríklad povie, že keď sa podvolím, tak viem, že bude štyri dni, týždeň kľud, alebo nebude kričať na deti.
stále tu panuje predstava, že to tak má byť. K manželstvu, k partnerstvu patrí sex aj v prípade, že jeden z partnerov po ňom netúži alebo ho z nejakého dôvodu odmieta. Musí. Ak nechce, tak to znamená, že ma nemiluje, že má niekoho iného, tak že je asexuálny. Vyvolávanie pocitu viny. Mám na to právo. Si moja žena, môj muž. Vydieranie, vynucovanie, obchodovanie...
JVR: Existuje veľa mýtov o tom, že intimita je akoby na rozkaz. Ale v zdravých vzťahoch môžeme zažívať intimitu iba vtedy, keď je vzťah horizontálny. Keď je taký, že ja mám moc a ty nie, tak je to naozaj o násilí alebo sexe bez intimity. V takom vzťahu, kde vládne moc, nemôže dochádzať k intimite.
je to možno podporované aj náboženským prostredím?
ZA: Áno, ale aj hlboké kultúrne presvedčenie zvnútornené u žien. Hovoríme tomu aj internalizovaná opresia – všetko vydržať, trpieť, za každú cenu zostať vo vzťahu, najprv sa postarať o ostatných, až potom som na rade ja, potreby druhých sú na prvom mieste, mlčať, nebyť príliš, mohli by sme pokračovať. Mnohé z toho je podporené často aj náboženstvom.
ZA: Miest, na ktoré sa môžu ženy so skúsenosťou so sexuálnym násilím obrátiť, je málo a často je to niečo, čo si zoberú do individuálnej terapie. Tá sa im javí ako jediná možnosť. Nie vždy sú však aj terapeuti a terapeutky zcitlivení na tému násilia, ešte k tomu špeciálne sexuálneho násilia a zneužívania, a tak ženy nenachádzajú niekedy pochopenie a podporu ani tam. Aj to je to, na čom nám záleží – viac o tom hovoriť. Áno, zažila som znásilnenie, nemusím to povedať iba kamoške, môžem osloviť niekoho, kto ma vie tým procesom previesť.
JVR: Nemusím s tým zostať sama. Súčasťou toho, aby z nejakého zážitku nevznikla trauma, je to, ako sa ku mne zachovajú ľudia naokolo. Či mám podporu, aký má na to názor rodina, či mi niekto pomôže, či ma niekto posprevádza, či je niekto na mojej strane. To všetko tvorí veľkú úlohu pri liečbe alebo integrácii zážitku a keď majú niekoho, kto tomu procesu rozumie, tak je to veľmi nápomocné.
na jednej strane sa takéto scitlivovanie deje, zdrojov je viac, ako napríklad podcasty, články, ľudia identifikujú nejaké vzorce správania na základe toho, že si niečo vypočujú, ale na druhej strane je tu medializácia práve toho mizogýnneho, nezdravej maskulinity a týchto nepekných rodových vecí, to zasa môže byť veľkou brzdou – čo ak sa zdôverím niekomu, kto ma odsúdi, zneváži?
JVR: Určite. Stále to nie je ružové. Chýba scitlivenie na tých správnych miestach. Stále máme staré okuliare pri riešení sexuálneho násilia. Myslím si, že je od koho sa inšpirovať v zahraničí, ale nerobíme to.
ZA: Máme na mysli rôzne odborníčky, odborníkov, ktorí môžu byť v tom procese zapojení a nie sú scitlivení v téme násilia a ani na prácu s traumou. Chýba im porozumenie tomu, ako to môže vyzerať, keď je človek traumatizovaný, chýbajú im zručnosti, ako s tým naložiť. Prichádza tam vtedy napríklad veľa hodnotení o tom, ako je žena nespolupracujúca, nekomunikatívna, znovu len sekundárna viktimizácia. Zdá sa nám dôležité vytvárať rešpektujúce prostredie, ponúkať miesto, kde ženy môžu bezpečne prísť.
áno, ale to znamená vzdelávať aj lekárov, aj policajtov, aj právnikov a tak ďalej, teda ľudí, ktorí môžu byť prvým kontaktom pre ženy, dievčatá, ale aj mužov, ktorí takéto niečo zažijú.
JVR: Dôležité je, aby sa celá pozornosť nesústredila iba na obete. Páchatelia či páchateľky nám v tom procese unikajú. Tým, že pracujeme so ženami, máme možno jednostranný pohľad, ale veľa z tých žien je viac posudzovaných, vypočúvaných ako páchateľ. Ten je niekde na konci. Riešime stále ako prvé to, čo mala oblečené, kde bola, s kým bola, ale nezamýšľame sa nad tým, že toto sa nesmie robiť, že to je cez čiaru. Kde je v tom celom príbehu páchateľ? Jeden z dobrých spôsobov je práve scitlivovanie prostredia. Zraniteľnosť žien a dievčat bude nižšia, keď bude prostredie citlivejšie.
ZA: Stretávame sa častejšie s tým, že sú ženy v súvislosti so sexuálnym násilím či zneužívaním v detstve posielané k nám zo strany rôznych odborníčok a odborníkov. Asi aj informácia, že vedieme takúto skupinu a špecializujeme sa na prácu s týmito témami, sa už niekde dostala do obehu. Značne sa zvýšil počet žien, ktoré nás oslovujú vzhľadom na tieto skúsenosti a my si veľmi vážime ich dôveru.
JVR: Na jednej strane sme rady, ale na druhej je ťažké vidieť, koľko žien má takéto zážitky.
ZA: Štatistiky hovoria, že približne 14 percent žien zažilo sexuálne násilie zo strany partnera a 8 percent mimo partnerských vzťahov, no z praxe sa nám javí, že je to omnoho viac.
JVR: Ženy to často nemajú zvedomené alebo to nemajú tak, že toto je považované za sexuálne násilie. Aj preto sú čísla také nízke.
to, čo sa mne vždy zdá dôležité pri týchto témach, je, že by bolo dobré pracovať alebo scitlivovať aj chlapcov, aj dievčatá spolu. Máme ženské iniciatívy, ktoré fungujú pre ženy, ale pokiaľ nepustíme dovnútra mužov a necháme ich v tom samých, čo sa stretáva aj nie celkom s pochopením, tak to úplne nepôjde. Nezriedka počuť, že si to musia riešiť sami, že sami majú prísť na to ako.
ZA: Na úrovni scitlivovania a prevencie je určite vhodné pracovať s dievčatami aj chlapcami, berúc do úvahy rozličné kultúrne vzorce spájané s rodom. Na druhej strane v oblasti násilia vieme z príkladu iných krajín, že muži páchatelia mohli prísť na rad, až keď boli ako tak dostupné a pokryté služby pre ženy zažívajúce násilie. Hoci v ALEJ-i pracujeme výlučne so ženami, podporujeme prácu s páchateľmi násilia ako jeden zo spôsobov prevencie a eliminácie opakovanej viktimizácie. Myslíme si ale, že by bolo dobré, aby s mužmi páchateľmi pracovali najmä muži. Práve tí scitlivení muži, na ktorých sa pýtate. Je preto dôležité získavať mužov, ktorí by boli otvorení hovoriť o moci, jej používaní i zneužívaní, o sociálnych privilégiách, o násilí a ďalších témach. Získavať viac uvedomenia o tom, kde a ako sa ich tieto témy týkajú, a pracovať s nimi vnútorne i navonok. Napriek mnohým znepokojivým trendom verím, že sú muži, ktorí sa stávajú k týmto témam vnímavejšími.
keď som robila rozhovor s psychológom Michalom Bačom, tiež nevedel vymenovať konkrétnych mužov ani organizácie, ale má pocit, že sa to rozbieha. Na to sa vždy pýtam. Kto sú muži, ktorí sú nositeľmi tejto témy, a kde sú?
ZA: Je pravda, že výraznejších nositeľov tejto témy, ktorí by v nej dokázali stáť, ozvučovať ju verejne a systematicky s ňou pracovať – pokiaľ ide o rodovo podmienené násilie –, zatiaľ nevidieť.
JVR: Mne sa veľmi páči myšlienka scitlivovania mužov v zdravom normálnom postoji. Verím, že to môže účinne pomôcť v zastavovaní mikroagresií alebo mizogýnie. Postavím sa proti tomu. Toto nie je v poriadku. Čím viac takýchto mužov bude, tým by sa mohlo ľahšie pracovať s páchateľmi násilia a ženy by mohli mať ľahšiu cestu k uzdraveniu a bezpečiu. Možno utopistický pohľad, ale myslím si, že by to mohlo mať zmysel. Že by sme jednak nemlčali, vedeli, ako to je, mali to v sebe ukotvené, rozumeli tomu, mali by sme slová na pomenovanie. Pomáhalo by to vytvárať zdravý vzorec v spoločnosti.
to je vlastne kľúčové na to, aby táto spoločnosť fungovala zdravšie. Podľa mňa je tam ale zádrhel v tom, že tieto manipulatívne, násilné mechanizmy vo vzťahu sú veľmi ťažko pochopiteľné. Pre niekoho, kto aspoň trošičku nezažil, čo je dobré, je veľmi ťažké tomu porozumieť.
JVR: Myslím si, že scitlivovaním na to, že to tu je, sa nám buduje aj radar na poznanie. Keď sa o tom hovorí, možno to nemám úplne uchopené, ale môj mozog si to začne ukladať a keď niečo také počujem alebo mi kamoška niečo také hovorí, tak sa mi to zapne: „Počkaj, počkaj, toto sa mi úplne nezdá“. Môžeme to cítiť aj na fyzickej úrovni. Naša amygdala nás upozorní, ale tým, že nie sme scitlivení, nemáme si s čím ten alarm spojiť. Akonáhle mám aj vedomosť a potom príde alarm, tak sa mi to ľahšie prepojí a viem to ľahšie identifikovať.
očakávam podporu od môjho okolia, ale pokiaľ sa niekto niečoho podobného akoby ani nedotkol, tak je veľmi ľahké skĺznuť do roviny stereotypného odsudzovania, prečo si neodišla, prečo si to dovolila...
ZA: Nádejou pre mňa je, že vidím mladé dievčatá, ktoré počuli o rôznych formách násilia, majú informácie o jeho prejavoch, dynamike, poznajú pojmy ako love bombing a podobne, učia sa vnímať svoje potreby, nastavovať si hranice, sú vnímavejšie na rôzne mocenské prejavy… Toto sa mi javí ako pozitívne. Prichádza to aj cez sociálne siete, osvetu, rôzne zdroje prevencie.
BORIS NÉMETH
pre vás ako sprevádzajúce osoby to musí byť veľmi náročné. Predpokladám, že to sú všetko ťažké príbehy.
ZA: Možno je dôležité povedať, že naša práca so skupinou nie je zameraná na rozprávanie či zdieľanie skúseností, ktoré ženy pôvodne na skupinu doviedli. Ono sa to tam objaví, ženy prinášajú svoje príbehy, nakoľko to samé uznajú za vhodné, ale nie je to primárne tak, že teraz poďme hovoriť o tom, čo sa nám stalo a „kúpať sa“ v tom. Je to viac zamerané na to, ako si viem pomôcť.
JVR: Dôvodom je, aby sa ženy v skupine vzájomne neretraumatizovali a aby sme sa sústredili na rozvíjanie zdrojov a na posttraumatický rast. Snažíme sa o vytvorenie priestoru bezpečia, prinášame rôzne aktivity, experimenty, oslovujeme zdrojové veci a zároveň neignorujeme ich príbehy. Postupujeme od budovania zdrojov a podpory cez spracovávanie ťaživých zážitkov k uzatváraniu a integrácii, čiže k presahu toho, čo sa udeje na skupine do každodenného života.
ZA: Stále je to pre nás trochu experiment. Javí sa nám, že takáto skupina má veľký potenciál. Deje sa tam veľa viditeľných zmien a dáva sa veľa podpory, dostávame pozitívnu spätnú väzbu od žien samotných a rozmýšľame, ako s touto skúsenosťou ďalej naložiť. Či je dvadsať stretnutí ten správny formát, či taká skupina môže fungovať aj dlhodobo, či to môže mať nejaký zmysluplný presah aj do verejného priestoru. Uvažujeme aj o tom, či môže z takejto skupiny vzísť niečo, čo umôžňuje zrozumiteľne prehovárať o téme sexuálneho násilia a skúsenostiach žien do ostatného sveta. Samozrejme, bezpečie žien je na prvom mieste.
JVR: Pocit „my“ skupiny je dôležitý. Toto sa mi stalo a myslela som na vás. To môže byť veľmi pekný zdroj, že ďalších desať žien by stálo za mnou a povedalo, že toto nie. Môže to byť úžasne podporný pocit, že sa dokáže žena za seba postaviť, lebo vie, že aj tie ostatné stoja za ňou.
ZA: Samé sme zvedavé, aj s takou bázňou, aj s radosťou, kam to povedie.
JVR: Spomenuli ste príbehy. Sú ťažké, náročné. Ja osobne sa ale teším na každé stretnutie skupiny. Páči sa mi, že v tej skupine môžu ženy rásť. My ich v tom môžeme sprevádzať a zároveň sa veľa učiť. Veľmi ma to baví. Potenciál tej skupiny je veľmi krásny, vidím v nej liečivú silu.
ZA: Snažíme sa zameriavať na to pozitívne, čo táto práca prináša, na možnosť premeny, a nezostávať v ťaživosti toho, čo sa udialo.
to, čo hovoríte, je krásne. Znamená to, že sú cesty, ako sa dostať z ťažkých vecí von.
JVR: Uvidíme o päť rokov. Zatiaľ to vnímame tak, že by sme veľmi chceli pokračovať. Záleží to aj od našich finančných zdrojov, keďže účasť v skupine je pre ženy bezplatná.
je úžasné, že ste a máte takéto zázemie, ale mňa vždy napadajú ženy, ktoré sú s týmito svojimi ťažkosťami naozaj samy a v nepodporujúcom prostredí.
ZA: Informácia sa rýchlo šíri. Aj na našej linke vidíme, že za posledné mesiace vzrástol počet žien, ktoré nás oslovujú v súvislosti so sexuálnym násilím či zneužívaním v detstve. Súčasne sú tu aj iné poradenské centrá a bezpečné ženské domy, ktoré poskytujú služby ženám s týmito skúsenosťami. Vnímam to ale tak, že aj poradenských centier, aj bezpečných ženských domov je stále málo oproti minimálnym európskym štandardom. Chýbajú špecializované centrá. Aj preto uvažujeme o tom, aký presah by mohla mať táto skupina, ako by téma mohla viac zaznieť vo verejnom priestore, ako ju ozvučiť aj s pomocou žien samotných. Takto by sa dostala k väčšiemu počtu žien a vôbec k verejnosti. Veľa sa prostredníctvom práce s touto skupinou učíme a vieme si predstaviť sprostredkovanie našej skúsenosti ďalej, aby takéto skupiny mohli byť po celom Slovensku. To je taký náš sen.
JVR: To dobré, čo sa naučíme, by sme rady posunuli ďalej. Myslím si, že sme na dobrej ceste.
BORIS NÉMETH
Dlhodobo sa venuje problematike násilia páchaného na ženách a tiež oblasti podpory duševného zdravia. Pracuje ako poradkyňa a expertka v poradenskom centre ALEJ. Je frekventantkou dlhodobého výcviku v procesorientovanej psychológii a tiež výcvikov zameraných na prácu s traumou (EMDR, TRE). Práve práca s traumou je v súčasnosti v centre jej záujmu.
BORIS NÉMETH
Venuje sa klientom a klientkám s traumou, po akútnej stresovej udalosti, ich liečbe a prevencii. Je trénerkou EMDR, metódy zameranej na liečbu traumy, poskytovateľkou metódy TRE, ktorá sa používa na uvoľnenie stresu a napätia. Má množstvo skúseností s podporou ľudí s traumou, žien zažívajúcich násilie, ktoré využíva na šírenie povedomia o traume a duševnom zdraví. S manželom založili občianske združenie LANDAN.