to, čo robia, je plné príbehov, ktoré nie sú pekné. Pekné je ale vidieť, ako ich pomoc krôčik po krôčiku posúva ženy k pravdivejšiemu, dôstojnejšiemu životu. O sprevádzaní žien zažívajúcich sexuálne násilie sme sa rozprávali so Zuzanou André a Janou Vyskočil Račkovou.

stretli sme sa, aby sme sa porozprávali o jednej z vašich novších aktivít, je ňou vedenie podpornej skupiny pre ženy, ktoré zažili sexuálne násilie či sexuálne zneužívanie v detstve. 

Zuzana André: V ALEJ-i poskytujeme služby ženám so skúsenosťou s rôznymi formami rodovo podmieneného násilia, avšak práve sexuálne násilie je jednou z formiem, na ktoré sa u nás postupne špecializujeme. Rozhodli sme sa preto otvoriť takúto podpornú skupinu. Koncom minulého roka sme otvorili novú, druhú skupiny, po tom, ako sme v roku 2024 zrealizovali úspešný pilotný projekt. Je to skupina pre ženy 18+, ktoré zažili vo svojom živote sexuálne násilie alebo zneužívanie.

Jana Vyskočil Račková: Skupina je vedená nami, poradkyňami. Otvárame témy, ktoré skupina prináša, snažíme sa ich uchopiť, snažíme sa niektoré témy spracovať tak, aby mali presah aj do bežného života žien. Sila skupiny je veľmi liečivý faktor, ktorý v individuálnej terapii nevieme obsiahnuť. To je podľa mňa veľmi pekné.  Niektoré ženy vedia v skupine  ľahšie čeliť svojim skúsenostiam. Keď už prídu do skupiny, vidia, že tu nie sú samé, že každá jedna zo žien, čo sú tam s ňou, pozná niečo z toho, čo prežíva ona. Každá jedna čelí tej skúsenosti v rôznej podobe a forme. Niekedy sa môže stať, že pri individuálnej terapii sa jej človek vyhne alebo ju spochybní, alebo to, čo sa dialo, zľahčuje, že však asi to nie je, nebolo to až také hrozné. Práve skupina umožňuje, že sa tieto skúsenosti vytiahnu viac na povrch a odkryjú sa aj ich dopady na životy žien.  Práve skupina to vie pekne obsiahnuť. 

ZA: Sexuálne násilie je potenciálne traumatizujúca udalosť, a tak k nemu aj pristupujeme. Naším hlavným cieľom je zmierňovanie dopadov prežitého násilia u žien a zvyšovanie ich pocitu vnútorného bezpečia. Usilujeme sa pomôcť ženám nájsť pre seba zdroje a súčasne spracovávať minulé zážitky do takej miery, do akej  je to pre každú z nich v daný moment v poriadku. Dôležitá je integrácia týchto zážitkov. A s týmto zameraním je aj skupina vedená. 

Ženy akoby mali v sebe také dve časti. Jedna, ktorá by ťaživé zážitky najradšej vytesnila, zabudla na ne a ani sa k nim nijako nevracala, pretože to je náročné a bolestivé. Ale potom je tu tá druhá, ktorá prežíva dopad týchto skúseností a ktorej sa objavujú rôzne posttraumatické symptómy, PTSD, úzkosti, depresie, sprítomňovanie tu a teraz zažitej traumy cez flashbacky, nočné mory a podobne. A to je to, čo potom ženy dovedie k nám do skupiny, pretože táto časť s nimi potrebuje niečo urobiť. Nejakým spôsobom to zmeniť. 

Pri práci so sexuálnym násilím sa u žien stretávame s procesmi, ako sú bagatelizácia zážitku či jeho minimalizácia, spochybňovanie toho, či sa to naozaj stalo.  Zjednodušene povedané, toto sú skôr zvnútornené hlasy spoločnosti či páchateľa. Aj ženy, ktoré prídu do skupiny, pretože sa to stalo, môžu prežívať pochybnosti o tom, či sa to vlastne stalo naozaj, či to bolo naozaj tak a tak ďalej. To mimo iného súvisí aj s našou pamäťou a skutočnosťou, že zážitky, ktoré sú pre nás príliš, často nemáme uložené v pamäti ako koherentné príbehy, ale skôr útržkovito alebo vo forme rôznych telesných vnemov.  Dobrý efekt skupiny je v tom, že ženy môžu vidieť, že aj iní prežívajú to, čo sa im samým deje. Vidia, že sme sa tu zišli, môžeme si byť v tomto zrkadlom aj podporou.

keď počujú inú ženu hovoriť o niečom podobnom, čo zažili ony. 

ZA: Áno, vidia jej uvažovanie a prežívanie za tým – čo sa tam všetko zjavuje, aké pocity, napríklad hanba, vina. Vidia, že to tak nemajú iba ony.

JVR: Otvára to v nich témy, ktoré si ony samy nedovolia otvoriť. Ale keď to niektorá iná žena pomenuje, tak sú bližšie k tomu, aby si ony otvorili to svoje. Je to naozaj širokospektrálne. Zasahuje to do vzťahov, vnímania samého seba, do pocitu spravodlivosti, že ja tu chodím na terapiu roky-rokúce a čo ten páchateľ? Ten si žije spokojný život. Niekde sa objavuje aj súcit s tým človekom. Bije sa to v nich, nevedia si s tým poradiť. Vidia, že sú to reakcie, ktoré sú úplne normálne pre tú nenormálnu situáciu. Keď sa o nich rozprávajú alebo pracujú na nich, tak môžu prechádzať ozdravným procesom spojeným s tým, že toto riešime takmer všetky, nie je to len moje. Tým sa ich prežívanie normalizuje. Ľudia, ktorí to nezažili, často nevedia poskytnúť podporu. Ženy nezriedka hovoria o reakciách svojho okolia: „Veď už to nerieš, to bolo dávno.“ To je nepochopenie situácie. A zrazu je tam niekto, kto to chápe, to môže byť veľmi podporné a liečivé.