pripravujete spolu podcast Přepište dějiny, ktorý za päť rokov svojej existencie získal výraznú popularitu nielen v Českej republike, ale aj u nás na Slovensku. Kde a ako ste sa stretli a čo dalo impulz k jeho vzniku?

Michal Stehlík: Za kľúčový by som považoval rok 2019, keď sme mali spoločnú prednášku v Tábore na tému Nežnej revolúcie. Tam sa asi prvýkrát naplno ukázalo, že dialóg medzi nami funguje aj pred publikom, čo je predsa len trochu iný formát než bežná debata. Navyše prišiel covid, takže veľa formátov sa začalo meniť. A toto všetko – prednášky, osobné stretnutia aj covidový rok – sa nejako spojilo. Zároveň sa vtedy začal verejný priestor zapĺňať výrokmi politikov, ktorí si z dejín vyberali príklady veľmi voľne – typická je „hitlerizácia“ politického protivníka. Covid priniesol prirovnávania ku koncentračným táborom. Tomio Okamura dlhodobo prirovnáva Európsku úniu k Tretej ríši, čo sa výrazne objavovalo práve okolo rokov 2019 a 2020. Bolo toho veľa a aj to nás nakoplo. Uvedomili sme si, že by to mohla byť téma – nielen historická, ale aj o tom, ako sa dejiny zneužívajú a inštrumentalizujú. Aj preto ten podcast funguje smerom do verejného priestoru a reaguje aj na aktuálne veci. Keď niekto použije historické prirovnanie v dnešnej politike, my na to vieme reagovať. A zároveň je to aj cesta k poslucháčovi, tu tá aktuálnosť spôsobuje, keď si vezmem príklad, ktorý bol globálny – Putin a jeho porovnanie s dejinami Sovietskeho zväzu a s jeho predstavou veľkosti Ruska –, tak ten diel patril k najpočúvanejším práve preto, lebo bol v čase agresie proti Ukrajine mimoriadne aktuálny.

vo vašich podcastoch sa zameriavate najmä na 20. storočie, občas presahujete aj do starších období a prizývate si ďalších odborníkov. Ako vnímate formát kníh, ktoré pracujú s relatívne samostatnými, no krátkymi kapitolami o minulosti? V čom vidíte prínosy takéhoto prístupu a kde podľa vás ležia jeho limity v kontexte popularizácie dejín?

Martin Groman: To je, samozrejme, veľmi ťažké určiť, opísať. My sa vždy snažíme, aby to nebolo mudrovanie na akúkoľvek tému, ktorej naozaj nerozumieme a nemôžeme v nej poskytnúť žiadnu expertízu. Vďaka našim výjazdom do regiónov a debatám s poslucháčmi sme zistili, že oni síce tie veci poznajú, majú tie „šuflíky“ naplnené istým množstvom informácií – často to ani nie je chybné alebo zavádzajúce –, ale nevedia si to prepojiť. Nevedia, ako to drží pokope, prečo k tomu došlo, aká je súvislosť medzi Mníchovom 1938 a februárom 1948, že je to jeden príbeh, ktorý na seba nadväzuje, nevedia nájsť tú spojitosť. Nevedia si poradiť s personáliami, netušia, ako sa z demokrata Beneša môže stať obdivovateľ Sovietskeho zväzu a podobne. A my sa snažíme práve do toho vnášať kontext, dávať tomu súvislosti. 

mala som na mysli skôr knihy zamerané na čiastkové problémy alebo rôzne zaujímavosti z minulosti. V nadväznosti na to, o čom hovoríte, sa niekedy pýtam, či pri takýchto formátoch nie je pre čitateľov náročnejšie prepájať si udalosti a vnímať širší kontext vývoja. Ako to vidíte vy?

MS: Tieto formáty vychádzajú v ústrety tomu, že dejiny sú lákavé a zaujímavé. Človek ich chce nejakým spôsobom pochopiť alebo si o nich prečítať. Osobne by som to však nazval skôr zážitkovou literatúrou. Opíše sa konkrétna vec, ideálne s niečím bizarným, šokujúcim alebo zvláštnym, aby vznikol „aha efekt“. Lenže hranica medzi expertízou a popularizáciou sa tam veľmi často prekračuje smerom k čistej zábavnosti. A potom si z toho človek nemusí odniesť vôbec žiadne pochopenie, len pocit, že to bolo „zaujímavé“. A zaujímavosť či zábavnosť podľa mňa už sama osebe nestačí na to, aby sme dejiny skutočne chápali.

MG: Tento typ literatúry často pracuje s pozitivizmom: takto to bolo, tu máte fakty, dáta. A proti tomu sa dá vždy postaviť iný pozitivistický prístup: nebolo to takto, ale inak. A potom dochádza k popieraniu dejín alebo k premieňaniu naratívov, tých príbehov. My sa snažíme o to, aby to viedlo k premýšľaniu a k určitej neistote. Aby to viedlo k pochopeniu, že veci nie sú jednoznačné, že naučiť sa mená a dátumy o dejinách povie strašne málo.