veronika je herečka, ale aj speváčka: začiatkom januára skončila tradičná šnúra vianočných koncertov, ktoré so sestrou Katkou Koščovou spievali už 16 sezónu. Roky hrala v Divadle Jonáša Záborského. Hrala, už nehrá. Aj o tom sa budeme rozprávať. Ale aj o viere a alkohole. A možno o nádeji.  

veronika, začnime „od gruntu“: tvojím detstvom, z ktorého veľkú časť si prežila so sestrou v podzemí vďaka rodičom – speleológom. Ako si to vnímala?

Veronika Husovská: Keď rastieš v nejakej rodine, vyrastáš v niečom, čo ti nepríde čudné. My sme vyrastali v jaskyni. Rodičia tam šli a my sme museli tiež, či už sme chceli, alebo nie. Potom sme začali so sestrou robiť sprievodkyne. Máme aj speleologický preukaz! No a keď si často v podzemí, tešíš sa z každého svetielka, ktoré zazrieš. Ale chodili sme aj do skautského oddielu, jeho členom bol aj Michal, ktorý sa neskôr stal Kataríniným manželom. Doteraz ho všetci oslovujeme skautským menom Bobor. Minule som normálne musela chvíľu rozmýšľať, ako sa volá v skutočnosti. Ségra je Caja, ja som Jala. 

zostal ti k jaskyniam nejaký sentiment?

VH: Ani nie, nemám rada tmu a vlhko. Asi toho bolo v mladosti veľa. Ale, samozrejme, rada chodím do prírody, aj keď som mestský človek, viem po meste prejsť pešo 25 – 30 kilometrov. Mám rada kultúru, koncerty, galérie.