slávni slovenskí spisovatelia zvyknú pracovať aj počas Vianoc. Napríklad Boris Filan meškal k štedrovečernému stolu, lebo dokončoval text hitu Nie sme zlí pre Elán. Ako vyzerajú sviatočné chvíle u Juraja Červenáka?

Prepáč, trochu sa smejem na „slávnych spisovateľoch“. Myslím, že nič také na Slovensku neexistuje. Celkovo sláva u nás... možno tak Štefánik bol slávny. Dubček? Nepela? Ale z umeleckej sféry, dupľom z tejto našej popkultúrnej? Máme aj veľké mená, nepochybne, ale ich „sláva“ zväčša končí za prvým kopcom. Dupľom v dnešnej spotrebnej dobe, keď nezachytíš nejaký momentálny trend, zajtra už môže byť zabudnutý. Môžeme sa baviť o tom, že niektorí ľudia sú známi. A ani tam by som sa ešte celkom neradil.

Ale k tomu, či píšem aj na Vianoce. Aj áno, sem-tam. Ja inak bežne celkom dodržiavam pracovný týždeň a víkend, ale počas „voľna“ si iba čítam, nanajvýš študujem nejaké veci k tomu, čo práve tvorím. Rok mám rozdelený tak, že zhruba od septembra vždy pracujem na novej knihe a okolo Vianoc som zvyčajne tak v polovici, takže si cez sviatky prechádzam a opravujem doterajší text a robím si podrobný koncept na zvyšok knihy a záver. Aj teraz to tak mám, Stein a Barbarič sa vyštverali na Muráň, tam sa udiala brutálna vražda, Jaroš urobil obhliadku tela... a teraz je potrebné podrobne vymyslieť celé to vyšetrovanie a rozuzlenie. To budú moje Vianoce. A popri tom donesiem z garáže stromček a navarím kapustnicu.

viem, že si chýrečný (toto slovo mám inak z tvojich kníh!) kuchár a k vášmu vianočnému menu sa ešte dostaneme, ale tá spochybňovaná sláva – bol si predsa u Petra Marcina, tuším aj u Adely, dokonca u Šarkana vo Fun Rádiu, číta ťa Zuzana Fialová... samozrejme, že už v Hainburgu to nič neznamená, ale istá sláva to rozhodne je. Kto z celebritných čitateľov ti urobil najväčšiu radosť?

Nie že by na tom nejako záležalo, ako hovorievala stará korytnačka z Nekonečného príbehu, ale áno, bol som hosťom kade-tade a číta ma kadekto. Keď ťa odporúčajú Michelko alebo Drucker, to je v rámci môjho názorového spektra také že „oukéééj...“, ale veľký fanúšik Dobrodružstiev kapitána Báthoryho je trebárs Dominik Hrbatý, ktorý mi aj jednu knihu krstil. Viem, že ma čítajú Iveta Radičová, Ivan Štefunko alebo bývalý riaditeľ pražskej ZOO a skvelý človek, pán Miroslav Bobek. Peťa Polnišová je do Jaroša ako mnoho čitateliek. Teda do seržanta Bohdana Jaroša. Aj Shooty mi spomínal, že pri počúvaní audiokníh z cyklu Stein a Barbarič nakreslil pekných pár obrázkov. To ťa poteší, ale na druhej strane, korytnačka mala pravdu. Vieš, kto sú pre mňa top celebritní čitatelia? Mládež. Keď som začal s písaním fantasy v 90. rokoch, vekové spektrum mojich priaznivcov bolo zhruba 15 – 30 rokov. Časom sa to posúvalo, dnes je gro zhruba okolo štyridsiatky. Možno aj 70 % čitateľov je 40 plus. A mladí ľudia k čítaniu príliš netiahnu, preto keď si na besede príde školáčik dať podpísať knihu, vždy sa začudovane pýtam, či to má pre rodičov alebo starých rodičov, a ohromne ma poteší, keď povie, že to číta on sám. Medailu každému človeku do 18 rokov, ktorý ešte číta knihy, akékoľvek.

aké sú tvoje prognózy tohto fenoménu do budúcnosti? Majú knihy medzi mladými vôbec nejakú šancu proti mobilom a dobrovoľnému hlúpnutiu na sociálnych sieťach?

Toto naozaj netuším. Za mojich mladých čias sa knihomoli pohŕdavo dívali na tých, ktorí vysedávali pri filmoch a seriáloch. Potom sa filmoví fanúšikovia pohŕdavo dívali na hráčov hier. Dnes už aj vydržať pár hodín pri počítačovej hre je famózny výkon, čo sa týka udržania pozornosti, pretože deckám už dávajú dopamín iba niekoľkosekundové reelsy na TikToku a Instagrame. Preboha, veď už aj dvojminútové filmové trailery musia mať hneď na začiatku trojsekundový zostrih akčných záberov z konca upútavky, aby to decká (a nielen tie) navnadilo vydržať celé tie úmorné dve minúty. A aj tak, keď potom nejaký trailerový hlas začne rozprávať „za čias dávnych bohov...“ a budovať atmosféru, po pár sekundách to netrpezlivý palec posunie na ďalšie video, kde sa niečo deje „bez tých nudných zdĺhavých omáčok“, napríklad sa tam skejter zrúti zo zábradlia a zlomí si panvu. Moju 16-ročnú dcéru tak trochu trénujem tým, že si každý večer pozrieme film alebo časť seriálu. Vieš, aký to je pre mladých výkon sedieť pri niečom hodinu či dve bez toho, aby popri tom čo i len siahli na mobil? A cez víkend, keď nemá toľko učenia, si dávame hodinu s knihou alebo aspoň komiksom či mangou, práve dočítavala Demon Slayera. Inak videl som teraz rozhovor s istým seriálovým scenáristom a ten rozprával, že dnes už sa väčšinou píšu scenáre s ohľadom na „second screen viewing“. Takže všetko je zámerne rozvláčne a každá banalita sa idiotsky opakuje viackrát, prípadne postavy otravne verbalizujú, čo sa zároveň deje vizuálne, a to všetko preto, aby zápletka neunikala ani ľuďom, ktorí pri pozeraní majú v ruke mobil, prípadne majú seriál či film pustený popri práci na druhom monitore.