aký bol Váš príbeh? 

Náš príbeh má viac rozmerov. Láska ku knihám tam bola prítomná vždy. Vždy som riešila témy, ktoré sa vynorili, cez knižky. Keď som sa potrebovala o niečom dozvedieť viac, tak to bolo cez knižky. Potom nám do života prišiel autizmus, v našom prípade nie úplne typický. Mala som nejaký základný prehľad o tom, ako sa asi správa autistické dieťa. Boli to ale úplne iné prejavy než mal náš syn, u ktorého sme na to prišli v škôlke, kde nás na „odlišnosť“ upozornili. Ďalšie informácie som potom hľadala samozrejme aj na internete, ale zasa najmä cez knižky. Nejak som sa v tom celom nevedela nájsť, stotožniť sa s tým. Na to som objavila našu terapeutku, ktorá hovorila, nám veľmi blízkym jazykom. Zvedavým a nie úplne patologizujúcim. Takto sa to nejak stretlo, ale keďže sme samozrejme riešili akútne veci, tak ešte dosť dlho zrelo. Dostala som sa do nejakej facebookovej skupiny, kde boli aj rodičia starších detí a prinášali tam napr. to, že pri Aspergerovom syndróme sa veľmi často pridružujú depresívne stavy. Bolo mi z toho veľmi úzko. Zároveň som ale stále pociťovala potrebu niečo urobiť. Konať. Zo začiatku to bolo ale predsa len najmä to „tu a teraz“. 

tiež si na toto obdobie spomínam.  Mnohé knihy alebo informácie na internete ma vydesili, ale zároveň sa mi vždy podarilo nájsť niečo, čo bolo pre mňa podporou.

Áno. Vybrať si z toho množstva informácií, čo nám sedí, čo je pre nás dôležité. Spadlo to na nás a postupne sme sa posúvali aj vďaka našej terapeutke ďalej. Jej vzťah s naším synom nám ukazoval ako sa to dá. Potom postupne aj knižky prehovorili jazykom, že toto je ono, tuto sa vidíme. Tiež som mala asi potrebu vidieť niekoho dospelého s autizmom, kto by rozprával o svojich skúsenostiach. Brala som to ako rady do môjho rodičovstva. Ako poznanie toho, čo môžem robiť ja ako mama, aby sa možno trošku predišlo neporozumeniam, ktorým sa viem pokúsiť vyhnúť. V systéme už je to samozrejme náročnejšie.  Hľadala som knihy a príbehy žitých skúseností dospelákov, ktorí rozprávali o svojom živote a to mi pomáhalo. 

museli ste mať podporu, minimálne od manžela, ale asi aj blízkeho okolia, keďže ste sa popri tom všetkom, čo ste potrebovali riešiť vy sami doma, dopracovali ku kroku, že otvárate priestor aj pre iných. 

Istý čas to trvalo. Našli sme pre syna veľmi láskavú, chápajúcu škôlku, bol tam už dobre zabehnutý a mohli sme myslieť aj na niečo, čo už nebolo úplne „tu a teraz“. Manžel bol so mnou vždy na jednej lodi. Ja som si načítavala informácie a prinášala mu ich, išli sme do toho spolu.