aj v roku 2025 realizuje Koordinačno-metodické centrum prevencie násilia na ženách celoslovenskú osvetovú kampaň Zastavme násilie na ženách. Ako vo väčšine krajín sveta, deje sa tak počas 16 dní aktivizmu proti násiliu na ženách, a to v dňoch od 25. novembra do 10. decembra 2025. V rámci kampane o deťoch, ktoré sú svedkami násilia na ich mamách a ktoré môžu samé zažívať násilie, sme sa rozprávali s Barborou Burajovou, špecialistkou KMC v Bratislave, a Dušanou Karlovskou, riaditeľkou košickej Fenestry, jednej z najdlhšie pôsobiacich organizácií venujúcej sa téme násilia na ženách v partnerských vzťahoch. 

deti a násilie na ženách v partnerských vzťahoch. Vieme, že sú pri tom? Zaujímajú nás? 

Dušana Karlovská: Dlhodobo sa venujeme ženám, ktoré zažívajú násilie v partnerských vzťahoch. V našom poradenskom centre poskytujeme priamu pomoc ženám. Zároveň sme sa celé tie roky zasadzovali aj za rôzne zmeny v legislatíve a  scitlivovanie odbornej a širokej verejnosti na tému násilia, ktoré ženy zažívajú. Bezpečie je kľúčovým princípom a malo by byť aj cieľom pomoci a akejkoľvek intervencie zo strany zodpovedných inštitúcií. Násilie je ohrozujúce správanie, časom sa stupňuje, zvyšuje sa nielen frekvencia, ale aj závažnosť útokov a môže byť dokonca život ohrozujúce. Otázka ochrany je kľúčová. Cieľom je zaistiť bezpečie a zastaviť násilie, ak sa to, samozrejme, dá, pretože to nie je také jednoduché. V súvislosti s ochranou sa v priebehu ostatných rokov prijalo viacero legislatívnych zmien a existujú aj postupy, ktoré si jednotlivé inštitúcie už osvojili. Je stále čo zlepšovať a na čom pracovať, ale máme v systéme prvky, ktoré sú jednoznačne naviazané na otázku ochrany žien a vyvodzovania zodpovednosti voči páchateľom násilia. To, čo sa ale v priebehu rokov udialo, je, že na deti nahliadame akoby oddelene. Pozeráme sa na ženy, na násilie, ktoré zažívajú, prípadne na ich partnerov, na dospelých ľudí, ale z rôznych legislatívnych rámcov a postupov akoby vypadávajú deti, najmä tie, ktoré sú „iba svedkami“ násilia na ich mamách. Samozrejme, že v tom všeobecnom rámci máme legislatívne nastavenú ochranu detí ako takých, ochranu všetkých detí, ktoré sú nejakým spôsobom ohrozené. V prípade násilia na ženách ale hovoríme o špecifickej skupine detí a často sa stretávame s postojmi rôznych inštitúcií, ktoré tieto deti prehliadajú. Akoby sa to detí netýkalo, akoby tam neboli. Výsledkom je, že zo systému ochrany vypadávajú.

Ilustrovať to môžeme na konkrétnom prípade. Dnes má polícia oprávnenie vykázať násilnú osobu z obydlia. Prídu, zasahujú, vidia, že dochádza k násiliu, vykážu násilnú osobu, majú dokonca aj povinnosť, pokiaľ sú tam prítomné maloleté deti, informovať o tom úrady práce. To, či to robia, v akej miere to robia a čo následne robia úrady práce, neviem povedať, lebo o tom nemáme informácie. Súčasťou vykázania je zároveň zákaz priblíženia na 50 metrov, ale ten zákaz sa vzťahuje iba na ženu. V situácii násilia ale môžu byť aj maloleté deti a tie do bezprostrednej ochrany zahrnuté nie sú. Takýchto konkrétnych príkladov by sme si vedeli povedať veľa. Je to asi aj tým, že je tu stále tendencia nahliadať na násilie, ktoré ženy zažívajú, spôsobom, že je to niečo, čo sa deje medzi dospelými. Deťom neublížil, násilie smerovalo k žene, detí sa to netýka. Lenže tie deti tam reálne sú. Ony tie situácie násilia vidia, počujú, sú v nich prítomné. Často sú aj pri útokoch, niekedy samé zažívajú násilie. Situácia sa ich bytostne dotýka a myslím si, že by mali byť zahrnuté aj do prijatých opatrení, riešení, mali by byť vypočuté. Premieta sa to potom aj do toho, že na jednej strane opatrenia, ktoré dnes máme, chránia ženy, a to je dobre, ale tým, že do nich nie sú zahrnuté deti, tak sa deti stávajú nástrojom na vťahovanie ženy do kontaktu a pokračovanie v páchaní násilia prostredníctvom nich. Pre násilných partnerov, teda otcov detí, zostávajú otvorené dvere ako sa cez deti zasa dostať do kontaktu so ženou a v násilí pokračovať. Je to ohrozujúce ako pre deti, tak pre ženy. A to je dôvod, prečo dlhodobo hovoríme, že je potrebné prijať špecifické opatrenia súvisiace priamo s deťmi. Zatiaľ táto naša snaha neviedla k výraznejším zmenám, ale považujeme to za veľmi dôležité. 

Barbora Burajová: Problém vidím v zarámcovaní problematiky ako takej. Ak ide o násilný vzťah medzi dospelými osobami, nikto sa nepýta na to, ako sa v tom vzťahu majú deti, a takmer chýba aj záujem o to, či sa ubližuje aj deťom. Nedostatočne si uvedomujeme, aké následky má násilie na dieťa, keď je jeho svedkom, a že s tým súvisí riziko, že aj dieťa je priamou obeťou.