vždy si rada prečítam čokoľvek, čo mi od nich príde na mail alebo sociálne siete. Združenie Návrat a komunitu okolo neho tvoria ľudia, ktorým záleží na tom najcennejšom, čo v našej spoločnosti máme: na deťoch. Najmä takých, ktoré potrebujú pomoc a podporu, pretože ich biologickí rodičia im ju z rôznych dôvodov nevedia poskytnúť.

hrôza, ktorá sa už štvrtý rok u našich susedov deje, vyvolala na začiatku silnú vlnu emócií spolupatričnosti. Rôzne formy pomoci a podpory Ukrajine začali postupne slabnúť. Naučili sme sa žiť s tým, že pár sto kilometrov od nás je vojna. Občianske združenia, ktoré sa pomoci Ukrajine venovali, postupne zmenšovali svoje aktivity, čo súvisí, samozrejme, aj s tým, že už ani medzinárodné organizácie nevynakladajú také finančné prostriedky na podporu ako na začiatku. Vy ste ale jedny z tých, ktoré vytrvali a nielenže vytrvali, ale na tom, čím ste začali, staviate, učíte sa a hľadáte nové nástroje, ako ľudí na Ukrajine podporiť. 

Staronové nástroje.

staronové preto, že ich využívate dlhodobo v iných kontextoch. Usúdili ste ale, na základe vašej skúsenosti s ukrajinskými rodinami, s ukrajinskými deťmi, ukrajinskými kolegyňami, že toto je niečo, čo má zmysel. Možno len ďalšia kvapka v mori, ale presne tá, ktorá má podľa môjho názoru obrovský zmysel. 

Naše združenie Návrat si pred rokom pripomenulo 30 rokov od svojho založenia. V priebehu celého tohoto obdobia si priebežne pripomíname postoj českého psychológa Zdeňka Matějčeka: „Není důležité něco velkého udělat, ale něco ustát a v dobré obrátiť.“ Všetko, čo robíme, robíme s dlhodobým a vzťahovým nastavením. To sú naše princípy.  Krátkodobé projekty majú zvyčajne krátkodobý dopad. Naším hlavným produktom, ak to môžem takto biznisovo povedať, je dlhodobý vzťah, najmä medzi dieťaťom a jeho materskou osobou. Dlhodobý a vzťahový prístup však prenášame aj do ostatných projektov či aktivít. Cez kolegyňu Nataliu Štefanek sme sa ocitli vo vzťahoch aj s ľuďmi v Ivano-Frankivskej oblasti na Ukrajine, konkrétne s kolegyňami psychologičkami, ktoré tam pôsobia. Počúvame ich príbehy. Tým, že vojna už trvá roky (teraz je to tzv. Veľká vojna, ako ju na Ukrajine volajú, ale začiatok datujú od roku 2014), tak sa už stala súčasťou ich života a vnímajú ju ako zápas o slobodu a identitu. Každá rodina niekoho stratila. Buď počas druhej svetovej vojny, alebo počas komunizmu v lágroch a gulagoch počas hladomoru. Tým, že táto Veľká vojna trvá už štvrtý rok, mení životy ľudí, mení psychiku, vzťahy, priority, je potrebné hľadať iné nástroje, ako to zvládnuť. Iné ako tie, ktorými riešime krátkodobú krízu. Natalia pôsobí na Ukrajine, žije na Slovensku, ale pravidelne sa na Ukrajinu vracia. Jeden z jej synov bojuje a bojuje dobrovoľne. Vojna sa jej dotýka ešte aj takýmto osobným, materským spôsobom.  Postupne sme sa k nej pridali. Ja a ešte jedna kolegyňa z Návratu. 

natalia tam už bola viac ako desaťkrát, ty si sa pridal tento rok. 

Ja som bol začiatkom tohto roku na Ukrajine prvýkrát v živote. Veľmi rýchlo sa pre mňa stala akoby druhým domovom. Keď tam idem, tak tam moja hlava vyrazí niekoľko týždňov vopred a nechce sa vrátiť niekoľko týždňov potom, ako som už späť. Je to silné. Vnímam naše cesty ako veľké obohatenie pre nás. Vraciam sa s väčšou dávkou nádeje a aj akéhosi zdrojového naplnenia, než zažívam tu doma. Zdá sa mi, že ľudia sú tam odolnejší, slobodnejší, vidia veci jasnejšie, majú väčší poriadok v hlave. Sú, samozrejme, unavení, my by sme možno povedali vyhorení, ale v istom zmysle je to v niečom jasnejšie a jednoduchšie. V tom, čo je dobré a čo je zlé. Tu, keď sa stretávam s ľuďmi, tak nevedia, čo majú robiť. Mám tu žiť alebo sa mám odsťahovať, mám robiť toto alebo ono… Ukrajinci  sú od týchto otázok oslobodení.