folklór zrejme ľudia ako Šimkovičová považovali za niečo také neškodné, nepolitické a ľudové, ale predsa on bol aj historicky vždy hlas ľudu, rezistencie a revolty. Aký pôvod, prípadne príbeh má originál piesne Nebojím sa pána?

K pôvodu piesne by som sa nerada vyjadrovala, lebo to je vždy sporné. Ľudové piesne boli na viacerých miestach podobné, rovnaké, a zbytočne to vyvoláva „roztržky“, že to je naše.

ale určite nám poviete, aký je príbeh jej aktualizácie, ktorej ste autorkou a jej neopakovateľnou interpretkou sa stala Mária Brdárska. Vznikla ako satira alebo ako prejav aktivizmu? Prekvapil vás úspech?

Pieseň Nebojím sa pána sme vybrali už na prvý „happening“ pred Ministerstvom kultúry, lebo nesie presne ten odkaz, ktorý sme chceli komunikovať. Že sa nezľakneme krokov ministerky kultúry, nedáme sa zastrašiť a nevzdáme sa. A množstvo absurdít prichádzajúcich od pani Šimkovičovej, respektíve pána Machalu, ktorý, zdá sa, všetkým hýbe, ma podnietilo aktualizovať text, aby sme dokázali výstižnejšie reflektovať aj súčasnosť. Je v tom aj mierna satira, no hlavným odkazom textu je spolupatričnosť. Pieseň sme prvýkrát predstavili na našom proteste Folklór na podporu umenia a ani vo sne by mi nenapadlo, že tak zarezonuje – a už vôbec nie, že sa stane „protestsongom“ aj pre nefolkloristov a ľudí, ktorí folklór priam „nemusia“. A práve tí sa s ňou identifikovali a spievajú si ju. Niečo úžasné. To ma teší najviac.

aké ste mali pocity na Východnej, keď sa po príchode ministerskej delegácie spustil piskot?

Taký piskot vo Východnej som ešte nezažila a úprimne – asi ani nečakala. Bolo to spontánne, začalo to hneď vstupom ministerky do amfiteátra, následne bol dlhý piskot aj po jej privítaní moderátorom. Mala som zimomriavky a pocit hrdosti na našu folklórnu bublinu. Žiadne vystúpenie tým nebolo narušené, všetko sa udialo ešte pred predstavením. Niekedy sa zamýšľam, či pani Šimkovičovej dochádza, že ju čaká aj život po funkčnom období. Či tu bude spokojne žiť, či radšej odíde do Rakúska.