za minulého režimu bol Dom Albrechtovcov tým príslovečným ostrovčekom pozitívnej deviácie. Viedli sa tu poučné rozhovory, vznikali projekty (napríklad súbor Musica aeterna v roku 1973). No a potom sa dom zmenil doslova na zrúcaninu a kvitnúca záhrada vyhynula. Tento stav nedal spávať muzikológovi Igorovi Valentovičovi. Dal so svojimi blízkymi a priateľmi dokopy občianske združenie Albrecht Forum a postupne, veľmi postupne zrekonštruovali dom, záhradu, o ktorú sa kedysi s láskou starala pani Vierka Albrechtová (dnes to prebrala Vlasta Valentovičová, Igorova manželka), a vznikol doslova raj: koncertné, ale pokojne aj kultúrne a spoločenské centrum. Rozprávam sa s Igorom Valentovičom, ktorý okrem toho, že patrí medzi stvoriteľov tohto raja, pracuje v Hudobnom centre.

študoval si hudobnú vedu, vtedy to bola socialistická hudobná veda. Akú si mal predstavu o tom, čo budeš robiť po škole?

Priznám sa, že ma lákalo učenie v zmysle zostať na škole, ale to sa mi nepodarilo, pretože táto komnata bola na škole zamknutá.

keby si učil, čo by si učil?

Aj keď musím priznať, že ma najviac oslovili predmety, ktoré boli okolo Miroslava Marcelliho, filozofia, estetika, ťahalo ma to k starej hudbe a vokálnej vo všeobecnosti. Ale nepodarilo sa mi to. Po povinnej vojenčine som skončil v Umenovednom ústave SAV na trojročnom študijnom pobyte. Mojím školiteľom bol Milan Adamčiak, tak si vieš predstaviť ten mišmaš, ktorý som mal ako bývalý gymnazista po piatich rokoch na hudobnej vede, absolventskej „vojne“ a v akadémii pod Milanovým vedením v hlave...

musel to byť veselý pobyt.

No, nejako som sa vyvíjal samospádom. Druhým mojím školiteľom bol profesor Burlas. Za tie tri roky sme sa stretli dvakrát alebo trikrát. On ma vždy pokarhal, keď som mal nejakú pravopisnú chybu v texte, ktorý som musel odovzdať. Hlavne sme sa dohadovali o prepisoch ruských mien do slovenčiny. Stravinsky alebo Stravinskij...? Hudobníci asi povedia, že to prvé, filológovia, že to druhé. No bola to taká raná skúsenosť so svetom hudobnej vedy a umenovedy. Ale zase sa mi páčilo, že sme mali s kunsthistorikmi a divadelníkmi pravidelné „informačné“ pondelky, na ktorých sme sa oboznamovali s tým, na čom práve pracujeme, akési semináre, prednášky, a boli to pre mňa obzory rozširujúce pohľady do kultúry, čo ma vždy zaujímalo. Umenovedný ústav sa krátko po revolúcii rozpadol. To bola taká móda vtedy, že všetko treba rozmlátiť a každý musí byť samostatný, len vtedy sa bude cítiť slobodný a svojprávny. 

ARCHÍV ALBRECHT FÓRADom Albrechtovcov je opäť jedným z centier hudobného diania. Viac informácií na www.albrechtforum.com

myšlienka, že všetko v kultúre treba rozmlátiť, sa vrátila.

Ja by som povedal, že to tu asi nikdy nebolo inak.

na hudobnej vede sme každý hrali na nejakom hudobnom nástroji, plus obligátny bol klavír. Ty si už vtedy robil starú hudbu, nie?

Hral som na gitare a spieval som. A vlastne som aj potom spieval 40 rokov hudbu, ktorá sa mi páčila, to znamená predovšetkým 16. – 18. storočie.