Soňa Ferienčíková: Vidím na scéne človeka, nie tanečníka

kým Martha Graham o sebe hrdo hlásala, že je „only dancer“, len tanečníčka, vy o sebe tvrdíte, že ste performerka.

S pojmom „tanec“ si ľudia spájajú konkrétne predstavy, nech už vidia pár v spoločenskom tanci, folklór alebo hip-hop. Súčasný tanec dokáže vyzerať veľmi rôznorodo a myslím si, že keď ľudia neprídu s nejakou utkvelou predstavou, ako bude alebo má tanec vyzerať, môžu byť oveľa otvorenejší a vnímavejší, a mať tak aj väčší zážitok. Pohyb, ktorý vidia, nemusia zákonite vnímať ako tanec, zároveň si myslím, že každý odborník, ktorý uvidí moje predstavenie, napríklad EVERYWHEN, kde sa vyše 40 minút točím, rozumie, že bez rokov tvrdej telesnej práce by to nebolo zvládnuteľné. Moja cesta k súčasnému tancu viedla cez klasické tanečné vzdelanie. Prešla som si klasickým, moderným aj ľudovým tancom a rokmi skúseností v rôznych národných aj medzinárodných projektoch. Pri účinkovaní doma, ale hlavne vo svete sa neustále formuje moje nazeranie na telo a tanec.

veľmi nerád tlačím kohokoľvek do definícií, ale to, čo nazývame súčasným tancom, má vyše sto rokov. Je možné žáner, v ktorom pracujete, ktorý robíte, nejakým spôsobom zaradiť do kategórií? 

Ja osobne veľmi nerada kategorizujem v pracovnom a osobnom živote. Ani si nepamätám, žeby sme sa niekedy počas štúdií učili nejakú oficiálnu definíciu. Súčasný tanec je však etablovaným umeleckým žánrom, ktorý sa formuje zhruba od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, a je otvorenou formou, ktorá sa vyvíja dodnes. Z môjho pohľadu ide o veľmi široký žáner, ktorý má mnohé prúdy, napríklad konceptuálny tanec, tanec na hrane fyzických možností tela, tanečné divadlo, tu by sme mali určite spomenúť Pinu Bausch, medziodborové spolupráce, tanec a nové technológie, tanec vo virtuálnej realite a mnoho ďalších.

chce to čas?

Ak by som mala súčasný tanec opísať vlastnými slovami, použila by som tieto: Je rešpektujúci – pracuje s telom tak, že rešpektuje anatómiu aj kineziológiu a využíva fyzikálne princípy, preto v súčasnom tanci vidíme aj starších tanečníkov. Je inkluzívny – profesionálnymi súčasnými tanečníkmi môžu byť rôzne vyzerajúci ľudia, ktorí sa nemusia narodiť s veľmi špecifickými telesnými dispozíciami, ako je to v balete. Súčasný tanec pracuje aj so znevýhodnenými tanečníkmi, ktorí sú súčasťou svetoznámych skupín. Je otvorený, a teda prepája rôzne umelecké druhy a žánre a podporuje medziodborovú spoluprácu. Je slobodný, lebo akýkoľvek pohyb môže byť súčasťou choreografie a inšpiráciou pre ďalší pohybový výskum. A je angažovaný – dokáže reflektovať spoločensko-politické javy a reaguje na to, ako sa ako spoločnosť posúvame.

korešponduje to aj s tým, čo ste prezradili dávnejšie v pódiovom rozhovore na otázku, čo bol rozhodujúci moment pre váš výber. Podľa Vašich slov: „Nevidela som na scéne tanečníkov, ale ľudí.“ Tak skúsme zaprovokovať. Viete si predstaviť na tanečnej scéne, povedzme, človeka s viditeľnou nadváhou? 

Predstaviť? Samozrejme, veď také predstavenia dlhodobo existujú. Môj otec napríklad celý život spomína, ako kedysi dávno na rakúskej televízii videl 4 veľkých tanečníkov tancovať pas de quatre z Labutieho jazera a bolo to pre neho najlepšie baletné číslo ever. Vo svete súčasného tanca je posledné roky veľkou hviezdou aj Talianka Silvia Gribaudi, ktorá sama ako klasická tanečnica rozhodne nevyzerá. Jej predstavenie Graces som videla dvakrát a málokedy v živote som sa v divadle tak dobre zabavila.