aj dnes tri deti. Tak znel titulok jedného zo statusov na facebooku združenia Návrat a hlboko ma zasiahol. Znamená totiž, že na Slovensku sú denne do centier pre deti a rodiny (detských domovov) umiestnené v priemere tri deti. Prečo je to tak? Ľudia nechcú prijímať deti do rodín?

Je to komplikovanejšie. Chodia k nám žiadatelia o osvojenie detí a mali by sme mať radosť, že sa hlásia a že ich je dosť. Lenže v súčasnosti je situácia taká, že nepotrebujeme osvojiteľov, ale potrebujeme v prvom rade pestúnov, čiže náhradných rodičov. Sme akreditovaný subjekt, takže k nám môžu prísť aj oficiálne spisy detí, pre ktoré sa hľadá rodina. Ja v Bratislave tieto spisy elektronicky preberám a v podstate hneď viem, že pre väčšinu z tých detí nemáme rodinu. Sú to totiž deti väčšinou vhodné do pestúnstva. Odhadom tak 90 % spisov, ktoré dostávame, patrí deťom, ktoré by mohli ísť do pestúnskej starostlivosti. Je to vysoké číslo, som v Návrate 30 rokov a kedysi bolo jednoznačne viac detí do osvojenia. Pre malé deti sme vždy našli rodinu, áno, aj pre rómske deti. Dnes však deti nie sú právne voľné, a to je pre osvojiteľov veľký problém.

prečo? Nevedia si predstaviť, že by si také dieťa zobrali?

Presne tak. Väčšinou sú to bezdetní rodičia, ktorí chcú to dieťa pre seba a boja sa, že im odíde, že sa bude musieť vrátiť do biologickej rodiny. Ich najväčšia obava je, že dieťa sa z pestúnstva vráti k biologickým rodičom.

 

čo v tejto situácii záujemcom, týmto bezdetným párom, hovoríte? Presviedčate ich, argumentujete, aby si nevzali dieťa ako osvojitelia, ale ako pestúni?

Nie, my žiadateľov nepresviedčame, len možnosť pestúnstva predostrieme. Snažíme sa im zreálniť ich vlastnú situáciu. Tá je taká, že keď chcú dnes do osvojenia dieťa, budú čakať možno osem rokov. Na nerómske dieťa sa v Bratislave a v iných krajoch čaká šesť až osem rokov. Ľudia k nám väčšinou prichádzajú s tým, že chcú malé deti. Keď prídu žiadatelia, ktorí majú pred štyridsiatkou alebo po štyridsiatke, tak im zreálnime ich očakávania a ich situáciu. Bola by som rada, keby na to prišli sami, že pred päťdesiatkou sa začať starať o dieťa, ktoré si zažilo svoje, je veľkou výzvou. Viem, že sa dnes rodičovstvo posúva, že sa stávajú rodičmi aj ľudia pred päťdesiatkou, ale je rozdiel, keď majú rodičia svoje biologické dieťa v 45-ke, a je to iné, keď prijmú dieťa, ktoré má za sebou opustenie, nejaký čas možno žilo v biologickej rodine, v rôznych podmienkach a potom príde vo veku jedného roka do adoptívnej rodiny. To nie je dieťatko, ktoré nemá nič za sebou.