karavan je film, ktorý sa zaoberá hlbokými témami slobody, zodpovednosti, rodičovstva a straty identity. Jeho režisérka Zuzana Kirchnerová čerpá z vlastnej skúsenosti ako matka syna s Downovým syndrómom. Čo ťa ako producenta na tomto silne osobnom autorskom príbehu najviac oslovilo?

Ako to už pri väčšine projektov býva, základom bol pre mňa scenár. Hoci ide o emocionálny autobiografický príbeh režisérky, zaujal ma najmä spôsob, akým bol scenár napísaný – oslovil ma ako čitateľa. V tom čase som ešte nebol rodičom, no aj tak ma príbeh dokázal zasiahnuť. Samozrejme, scenár je základným kameňom každého filmu. 

Okrem neho však pre mňa zohrala kľúčovú rolu aj autorská vízia režisérky – najmä spôsob, akým chcela pracovať s hercami a ako pristupovala ku kastingu. Nešlo len o výber „chlapca, ktorý to zahrá“, ale o snahu nájsť autentického herca so skúsenosťou či prežívaním na podobnom spektre – teda vyberať aj na základe etických a morálnych princípov. Práve tieto jej konkrétne predstavy o práci s hercami a o samotnom nakrúcaní ma presvedčili, že má zmysel investovať čas do realizácie tohto filmu.

pri viacerých tvojich projektoch badať cit pre silné spoločenské a ľudské témy – či už ide o sociálne drámy Ostrým nožom (2019) a Obeť (2022), animovanú rozprávku Tonko, Slávka a kúzelné svetlo (2023), alebo citlivú islandskú koprodukciu Samota (2023). Vnímaš rolu producenta aj ako človeka, ktorý pomáha nastavovať zrkadlo súčasnosti?

Nemyslím si, že je to len o producentovi – vo všeobecnosti platí, že filmári ako autori do svojich diel vkladajú automaticky niečo zo seba. Keď niekto tvorí vlastný film, je to v istom zmysle zrkadlo jeho samého, ale aj doby, v ktorej film vzniká. Výroba filmu trvá v priemere od prvej idey až po distribúciu aj päť rokov.