tvoja kniha, ktorá je zároveň albumom, sa volá Emeriho príbeh, príbehy rád rapuješ. V jednom z tvojich textov hovoríš „žijem príbeh, lebo ja som príbeh“. Aký bol teda príbeh Beneho? 

To bol chlapec, ktorý, keď mal asi 10 rokov, zamiloval sa do rapu a potom o pár rokov aj do literatúry. Neskôr začal nejako písať vlastné veci a nič sa vlastne odvtedy nezmenilo. Už prebehlo pár desaťročí a znie to desivo. Potom prišiel beh. Emeriho príbeh je o mojich začiatkoch, kde sa snažím naučiť pravidlá hry z amerických nahrávok a uvedomujem si, že ma táto hudba asi bude sprevádzať celý život. Ja som v minulosti písal aj pod inými menami, ako Peťo Tázok alebo René Gát, a v tejto knižke sa všetky tieto moje postavičky stretávajú, som tam aj ja ako jedna z postáv – ako Bene. 

v Emeriho príbehu je viacero literárnych odkazov. Jeden som identifikoval už na samotnom začiatku. U teba sa po 25 rokoch stretávajú štyria kamaráti v rodnom malom meste, to mi pripomenulo úvod do románu Stephena Kinga To. 

Presne! A som veľmi rád, že si si to všimol. Aj keď v Kingovi je to 27 rokov, ale mne sa páčilo štvrťstoročie.

no ale potom sa žiadne hrôzy nekonajú, je to skôr poetické odkrývanie koreňov. Ale stále som nepochopil, kto je ten Emeri. Je to vôbec dôležité?

Vôbec. Emeri je zosobnením niekoho, kto nás v živote nasmeruje. 

kto ťa v Galante priviedol k literatúre?

Zlomových bodov mám viac, ale určite to boli moji slovenčinári na strednej škole. K bítnikom ma priviedol album skupiny Stará jedáleň, ktorý bol súčasťou časopisu Watt, a spevák a pesničkár Ponka Duban bítnikov zhudobňoval. Potom som sa už začal do toho ponárať viac a viac.