Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pavel Daněk: „Džezáky“ sú multižánrové. Ide o hudbu

.marian Jaslovský .rozhovory .hudba

Pavel Daněk je pevnou súčasťou slovenskej hudby ako basgitarista (s Dežom Ursinym) a producent (s mnohými ďalšími). Tentoraz sa však stretávame kvôli festivalu Bratislavské jazzové dni, ktorého 49. ročník sa začína dnes.

Pavel Daněk: „Džezáky“ sú multižánrové. Ide o hudbu BORIS NÉMETH

popravde by to mal byť jubilejný 50. ročník, ale covid spôsobil, že sa výročie posunulo. Od piateho ročníka v roku 1979 je spolu s Petrom Lipom nerozlučnou súčasťou festivalu, pred revolúciou ako zástupca agentúry Slovkoncert, ktorá sa po revolúcii preformovala na Rock Pop Jazz, neskôr Rock Pop Bratislava. Jazz v názve chýba a pravda je taká, že ani na „džezákoch“ to nie je úplne výlučný žáner. Ale kto si už dnes trúfne povedať, kde začína a končí jazz?

ty si bol rocker, ako si sa dostal k jazzovému festivalu?

Na produkčné stretnutie ma poslal môj vtedajší šéf, Ľudovít Štassel. Ja som si hovoril, preboha, čo tam budem robiť? Ale s Petrom Lipom, ktorý od začiatku jazzáky dramaturgoval a organizoval, sme si sadli. Lebo máme radi dobrú hudbu. A sedíme si dodnes. 

za bývalého režimu boli práve Bratislavské jazzové dni podujatím, na ktoré už v 70. rokoch začali chodiť veľké svetové, aj americké hviezdy. Kým iné žánre hudby boli vtedy nepovolené, jazz mal u súdruhov povesť, že je to hudba utláčaných černochov, čo je, samozrejme, hlúposť, ale viem, že jazzmani tento hoax u vrchnosti účelovo podporovali, robili ste to aj vy tak?

Samozrejme. Jazz nevyvolával záujem zhora, ale všetko muselo schvaľovať ministerstvo kultúry a nám to prechádzalo. To Bratislavská lýra mala stále nejaké problémy, každý druhý alebo tretí ročník. My sme mali na zahraničnom oddelení Slovkoncertu skvelú referentku, Moniku Lörinczovú, žiaľ, už tu nie je, ktorá jazz milovala a urobila veľký kus roboty. A zrazu prišli ponuky od umelcov ako Herbie Hancock. No a my sme museli napísať na ministerstvo kultúry, ktoré nám na festival posielalo peniaze, žiadosť, ktorá obsahovala takzvané zdôvodnenie. To bolo každý rok úplne rovnaké, bolo jedno, či bol niekto beloch alebo černoch, ale skrátka vždy to bola hudba utláčaných. To tiež vypracovalo zahraničné oddelenie, možno by sa to ešte dalo nájsť. Každý z vrchnosti bol rád, že má od toho pokoj a nemusí to riešiť. Jazz nebola pre zriadenie nebezpečná hudba. Hrali tu veľké hviezdy, na ktoré už dávno nemáme peniaze. Podarilo sa nám dostať na Slovensko obrovské mená, ktoré ani neverím, že tu boli. Ten Herbie Hancock, ktorý sem prišiel aj zo zvedavosti, že nikdy nebol za železnou oponou, stál, myslím, 10-tisíc dolárov, v neskorších rokoch to už bolo mnohokrát viac.

prvá naozajstná hviezda prišla na 8. ročníku v roku 1982, bol to harmonikár Jean Toots Thielemans, a potom to už išlo. 1983 – Jack DeJohnette a Larry Coryell, a hlavne v roku 1985 vystúpil Stanley Clarke, o rok neskôr Bobby McFerrin a to bol veľký zlom. To boli nepochybne prvé koncerty naozajstných zahraničných hviezd, čo sme v rámci našej generácie videli.

Podarilo sa. Aj keď tie začiatky boli také dosť skromné, aj čo sa týkalo návštevnosti. Ja som hádam každého diváka poznal. Pre mňa bol najväčším zlomom Bobby McFerrin. Do tej doby sme si mysleli, že na jazz treba minimálne 5 hašterivých hudobníkov, ktorí sa musia predvádzať. A naraz prišiel jeden človek. Monika si s ním písala a pýtala si od neho rider, teda technické požiadavky. Odpovedal, že nechce nič, ešte aj mikrofón si doniesol svoj. 

vtedy bol Bobby McFerrin presne na vzostupe, na BJD hral veľmi tesne pred výbuchom svetovej slávy. To nebolo na festivale jedinýkrát. 

Bolo toho viac. Trombone Shorty tu hral za 3 000 dolárov a rok nato hral na Pohode za niekoľkonásobok tej sumy. To isté bolo Snarky Puppy v roku 2015. To je dnes drahá kapela, ktorá vypredáva veľké sály ako nedávno v Brne. A hrali aj v Žiline za 5 000 dolárov! Oni si užívali, kde sa to ocitli, a viem, že potom sa zabávali do rána. Keď sme ich potom chceli o osem rokov, to už bolo finančne v inom vesmíre. Ja som veľmi šťastný, že sa nám darilo odchytiť ľudí na prahu obrovskej konjunktúry. 

„Začiatky boli dosť skromné, aj čo sa týkalo návštevnosti. Ja som hádam každého diváka poznal.“ 

Pri tejto príležitosti musím povedať, že samozrejme dramaturgiu nerobíme s Petrom Lipom v nejakej izolácii, ale veľmi pozorne počúvame, čo sa deje. Konkrétne toho Trombone Shortyho a ďalšie veci nám poradil Erich Zawinul, syn Joea Zawinula, náš priateľ a veľký fanúšik jazzových dní, ktorý bol sám hudobný promotér. Žiaľ, už nie je medzi nami, zomrel na covid v roku 2021. Erich s nami spolupracoval asi desať rokov, až do svojej smrti.

Takže áno, podarilo sa nám viackrát odchytiť trendových umelcov ešte pred definitívnym výbuchom ich popularity, ale na druhej strane sa nevyhýbame ani hudobníkom, ktorí už na BJD hrali a ľudia ich milujú, ak si to môžeme dovoliť. Pretože za niekoľko rokov sa ten hudobník niekam dostal a ukáže nám niečo iné. A aj ho uvidí iné publikum. Musím povedať, že veľké mená majú „džezáky“ radi a radi sem chodia. Napríklad GoGo Penguin tu hrali pred siedmimi rokmi, medzitým sa stali v Británii veľkými hviezdami a sobota, keď vystúpia, je najúspešnejší deň BJD. Ja slovo stálica nemám rád, ale týchto stálic je stále menej a menej, tak ich vždy radi pozveme. Vážime si ich. Naším pravidelným účinkujúcim je aj Marcus Miller, ktorý hráva na jubilejných ročníkoch.

páči sa mi, že ste sa začali orientovať cielene na britský jazz, ktorý je zaujímavý a trendový.

Cielene ich sledujeme. Každý rok chodíme na festival do Amsterdamu, kde pozývajú najzaujímavejšie britské kapely. Keď som tam bol prvýkrát, nič z tej scény som nepoznal, ale chytilo ma to okamžite a hneď som sa knísal spolu so všetkými v sále. Britská scéna je fantastická, pestrá, vzrušujúca. A to som bol dovtedy v tom, že v Anglicku sú dobrí rockeri a s jazzom je to oveľa horšie. Ale za posledných desať rokov sa to preklopilo. A nielen v Londýne. GoGo Penguin sú z Manchesteru.

súvisí to aj s migráciou. 

Áno, je to taký taviaci kotol, v ktorom varia svoju hudbu prisťahovalci aj domáci Briti, nikto sa nepovyšuje. Presne v takomto zmiešanom kultúrnom prostredí sa zrodil jazz v New Orleanse. No a nesmieme zabúdať, že súčasťou tohto prostredia je aj dievča z Trenčína Nina Kohout, ktorá odštartuje sobotný program a je naozaj veľmi ďaleko.  

moje prvé „džezáky“ boli piate v roku 1979 a odkedy si pamätám, ortodoxní fanúšikovia šomrali, že toto a toto nie je jazz. Mám pocit, že história vám dáva za pravdu. Že aj na veľkých jazzových festivaloch bývajú rockové a všelijaké alternatívne kapely.

Je to celosvetový trend. Ide predsa o hudbu. 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite