poďme od začiatku. V akom období ste sa zrodili?

Skupinu CHVM sme založili v roku 1980. Vtedy sa ešte volala Veko, Dekel, nevedeli sme vymyslieť poriadny názov. Ale mojím snom bolo už od malička založiť kapelu, pretože som mal veľa starších kamarátov na dvore, ktorí mali dobrú rockovú muziku. Počúvali sme Led Zeppelin, Deep Purple, Alica Coopera, Sweet, Slade a tieto prehistorické kapely. 

Na gymnáziu Jurija Alexejeviča Gagarina, kde som nastúpil v roku 1978, sme sa stretli ako partia, najprv sme prvé dva roky iba behali po vonku, nakrúcali bláznivé reklamy na kameru, ktorá sa točila rukou, a robili sme puberťácke voloviny. Spolužiak, gitarista Julo Berith, ako jediný chodil do hudobnej školy. Všetkých nás učil hrať na nástrojoch. Každý štvrtok po tretej hodine sme zmizli zo školy. V pivnici v bytovke, kde som býval s rodičmi, sme mali základné veci, na ktorých sa dalo hrať. 

Žiadne zosilňovače sme vtedy nevlastnili, hrali sme cez kotúčové magnetofóny, na gitary španielky so snímačmi, ako bicie sme mali škatule z pracieho prášku. Ale všetko sme si nahrávali na kazeťák a veľmi sme sa tešili, aká sme dobrá skupina.

čo ste počúvali?

Alternatívu sme v tom čase neregistrovali, páčilo sa nám Collegium Musicum a platňa Zelená pošta. Veľmi sa mi páčila pieseň Cesty bláznov, bolo to iné ako to, čo hrali tie rockové kapely. 

ale to sotva mohli byť vaše vzory.

Asi v roku 1980 sme zaregistrovali punkovú vlnu, už sme objavili Sex Pistols, Stranglers, Clash – počúvali sme hlavne tieto tri kapely. Tušili sme, že toto by sme mohli dokázať. Vtedy sme nevedeli poriadne hrať, takže sme ani nedokázali napodobniť, čo hrajú iné kapely. Preto sme začali vymýšľať svoju muziku. Ale skúšali sme nacvičiť aj Hanging Around od Stranglers, akurát spevák vedel len po nemecky a bolo to dosť smiešne. A nesmiem zabudnúť ešte na jeden míľnik, v kultúrnom dome na Soblavskej ulici v Trenčíne vystúpila kapela Extempore Band  s ich projektom Veľkomesto, velil tomu Mikoláš Chadima. Úplne náhodou som tam stál pod oknom, lebo sme tam chodili do tanečnej, a hneď som vedel, že naša kapela by sa mohla uberať týmto smerom.

to podstatné prišlo na vysokej škole, nie?

Na vysoké školy sme odišli v roku 1982 a viac sme sa prepracovali k undergroundu či alternatíve. S Chadimom sme sa zoznámili v klube Primaf, kde sme hrali na Večeroch Jazzovej sekcie, českého samizdatového vydavateľstva. Tam sa dali získať aj nahrávky českej hudby. Mali sme veľmi produktívne obdobie, skúšali sme dvakrát za týždeň a za tri roky sme spravili asi 70 piesní. V Primafe boli magické koncerty, bol to dlhý pivničný tunel (pod hradom kúsok od Rybárskeho cechu, pozn. aut.). Organizoval to Cimo – Alfréd Zimmermann, starší študent na matematickej fakulte, ktorý sa nebál robiť koncerty, podobne ako neskôr Paľo Maruščák. Vždy sa našlo pár odvážnych, ktorí sa na to dali. Stali sme sa známymi tiež preto, lebo sme zobrali k sebe aj Zónu A – hneď v roku 1984, keď vznikli na troskách skupiny Paradox. Robili nám predkapelu. To nás dostalo k punkovému publiku. 

chápem, že v 80. rokoch to už nebola najtvrdšia normalizácia, ale nikto sa o vás nezaujímal?

Ale áno, navštevovali nás páni zo štátnej bezpečnosti. Chodili aj na koncerty, ale doba bola už iná. 

poďme ešte do histórie: Pamätáš si na prvý koncert CHVM?

Bolo to v roku 1981 na akcii Gympelrock. To usporadúvalo naše gymnázium. Konalo sa to v telocvični. Akciu otváral Mišo Kaščák svojím škrekotom, nemal vtedy ani desať rokov. To sme už boli vyparádení – čierne obleky a kravaty, biele košele, biele ponožky. Presne tak, ako o päť rokov neskôr vystupovali Bez ladu a skladu. 

Bubeník Rasťo mal pod očami namaľované pruhy ako Adam Ant. I keď virtuozita nebola našou doménou, dôležité boli nápady a energia, ktoré z tej kapely išli. Vtedy bol hlad po koncertoch a tou energiou sme postavili do pozoru všetkých divákov, ktorí tam úplne besneli. 

to vám dovolili?

Pracovník zo školy, ktorý videl, čo sa deje, rozpoznal spoločenskú nebezpečnosť a po druhej piesni nám vypol elektrinu. To bol môj prvý zážitok s tým, ako môže dopadnúť hudba, ktorá sa vtedy nehrala v rádiách. Napokon sme neboli pripustení k maturite, dokonca nás obvinili z propagácie fašizmu kvôli tým oblekom. Potom nám to nejako prešlo. Mimochodom, festival Gympelrock funguje dodnes. Predstavujú sa tam hlavne mladé skupiny z Trenčína a okolia. 

Na koncerty nám začali chodiť eštebáci a nebolo to veľmi príjemné, tak sme sa podľa vzoru Plastic People of the Universe rozhodli, že pôjdeme do blízkej dediny a tam spravíme tajný koncert. Vybrali sme si obec Kľúčové tesne vedľa Nemšovej, bol tam starý zámoček, na spodnom poschodí bola krčma a hore bolo divadielko so sálou. Tak sme sa tam dopratali s aparatúrou, v miestnom rozhlase vyhlasovali, že príde skupina Chór vážskych muzikantov a keďže babky si mysleli, že to bude nejaká dychovka, tak tam bolo veľmi zaujímavé publikum: Jeden autobus trenčianskych pankáčov a ofinkáčov, asi 50 ľudí, dole boli chlapi v krčme, ktorí sa vracali zo žatvy, a hore sa už pomaly nasúvali babky s deťmi, ktoré tam boli na prázdninách. Postupne sa tam nasunuli z krčmy chlapi v spotených tielkach. Tak sme rozbalili ten náš underground, naložili sme do nich, čo sa do nich vošlo, chlapi nás chceli zbiť, všetci mali vidly, tak nás vidlami povyháňali a museli sme rýchlo utekať. Organizátor, ktorý nám to povolil, sa trochu psychicky zrútil a vtedy, myslím, na nejaký čas zatrhli miestnu pobočku Socialistického zväzu mládeže. 

ako vás ovplyvnil tento, povedzme, komplikovaný štart? 

Opustil nás klávesista Paľo Grman, ktorý bol výborný, ale rodičia mu zakázali s nami účinkovať. Potom sme prišli na vysoké školy a dávali sme sa dokopy, potrebovali sme nového klávesáka a nového gitaristu, tak prišli dvaja o rok starší chlapci z trenčianskej skupiny Faust, ktorí mali aj časť aparatúry. Prišiel Ivan Drgoň a Roman Olžbut na gitaru, ale motorom kapely bol spomínaný Julo Berith, žiaľ, už budú tri roky, čo umrel na rakovinu. To bol nespútaný gitarista, ktorý chrlil nápady, my sme ešte ani nezačali hrať pesničku, on ju už hral, a my keď sme dokončili, tak ju ešte stále hral. Bol inak aj veľmi šikovný v podnikaní, vlastnil firmu Virtual Reality Media a robil letecké trenažéry pre celý svet. Klientmi bola pre nich celá zemeguľa. Namiesto neho prišiel šikovný gitarista Maťko Skovajsa.

hudobníkov sa u vás prestriedalo celkom dosť, nie?

Tesne pred revolúciou sme sa významne rozrástli a do normálnej rockovej zostavy sme prizvali sláčikové trio, bol medzi nimi aj spevák a huslista Ivan Masarik, ktorý je tam dodnes. Prizvali sme aj dve flautistky. 

V roku 1988 som v jednom paneláku, kde bývala aj moja svokra, počul krásne zvuky klarinetu, a to cvičil mladý Peter Kohout, tak som ho oslovil, či by nešiel k nám do kapely, potom si pribral aj saxofón. Keď sme išli na Rockfest do Prahy, Peter mal len 13 rokov, takže ho sprevádzal otec, ktorý bol učiteľom hudby a skvelým trombonistom, čiže sme ho zobrali tiež. Tak sme na festivale rozbalili ťažkú dychovú sekciu a sláčiky a malo to neskutočnú energiu. Keď videli náš koncert chlapci z Bez ladu a skladu, okamžite Petra oslovili, aby k nim išiel hrať na saxofón. Ponuku prijal a je tam dodnes, čiže momentálne hrá v Bez ladu a skladu, v CHVM, v skupine Autumnist a hrá krásne veci so svojou dcérou Ninou Kohout,  vystupujú spolu aj naživo. 

Ctibor BachratýĽuboš Dzúrik na zábere „dvorného fotografa Pohody“ a priateľa Ctibora Bachratého.

Za 43 rokov, čo fungujeme, sa tam vystriedalo 40 ľudí. V Trenčíne sa hovorí, že komu sa CHVM páči, ten tam aj hrá. Služobne najmladší člen je Juraj Šimka, ktorý má 64 rokov. Keďže je benjamínek, musí nosiť všetky bedne. 

Ja som asi tri roky dozadu požiadal môjho skvelého priateľa a výborného basgitaristu Petra Kopsu, aby hral namiesto mňa, lebo mne to už zdravotný stav nedovoľuje. Ostal som len manažérom. Myslím si, že to hrá pekne, a dúfajme, že aj čo najdlhšie bude.

ako si spomínaš na vznik vašich „detí“ – Bez ladu a skladu?

Jeden z ich prvých koncertov, aj keď nie úplne prvý, bol na Gympelrocku, kam sme my chodili už ako veľkí frajeri, lebo sme už hrali päť rokov a každý nás poznal – v Trenčíne boli aj ďalšie festivaly mladých, kam sa nám podarilo dostať. Zrazu sa objavili takíto 15-roční chlapci s 12-ročným spevákom a predviedli niečo, čo sme vôbec nevedeli zaradiť. Hneď po koncerte som za nimi prišiel, že chlapci, vy čo počúvate? Plastic People, Extempore alebo Jasnú páku? A oni, že – my nepočúvame nič, my vlastne nič nepoznáme. Počúvame hlavne CHVM. A ešte spomenuli B52. Gitarista Bedly mal ako hlavný vzor Mira Žbirku, teda trochu inú odnož alternatívy. To bolo dosť komické.

Potom mali ešte zopár koncertov po Trenčíne a keď sme sa pomaličky dostali k aparatúre a nástrojom, sem-tam sme im požičali naše veci. Hneď od začiatku sme boli veľkí priatelia a to priateľstvo trvá dodnes. Dňa 17. 3. 1986 sme ich pozvali na koncert Mladá Garda, ktorý osporiadal Paľo Maruščák, a na tento koncert prišla aj Lenka Zogatová so skupinou E z Brna, bol tam teda Venca Václavek, Ostřanský a Kokolia, to boli predchodcovia neskoršieho Dunaja. To bola výborná kapela. Sála v Mladej Garde praskala vo švíkoch a vtedy aj Lenka Zogatová brala BLAS ako obrovský objav a odtiaľ odpálili rovno na pražský Rockfest. Toto bol ich piaty alebo šiesty koncert. Z tohto koncertu sa zachovala aj fotka, ako zdvíham na ruky ešte nemutujúceho Miška Kaščáka. V Prahe bolo toľko ľudí, ktorí sa motali okolo hudby, že ich to odpálilo – a mali naozaj raketový štart aj do českej scény. Po revolúcii šli na 6 týždňov do Francúzska a ďalej je to už známy príbeh. Už to aj vyzeralo, že sa rozpadnú, ale fungujú dodnes, aj keď príležitostne.   

vráťme sa k CHVM.

Nahrali sme si niekoľko albumov, len tak pre seba, a prihlásili sme sa do súťaže zvanej Rocklet, Opus robil súťaž, kde bolo prihlásených asi 600 kapiel. Poslali sme jednu kazetu a vybrali nás, bolo nás 12 finalistov, medzi nimi aj piešťanské Slniečko. Pamätám si ešte na kapely Krakatit, Basta Fidli, Monte Rosa, Makar Čudra a podobne. Nahrali sme v štúdiách Opusu skladbu Mušia ekonomika, pôvodný názov bol Mušia politika. Platňa vyšla už v roku 1989, v Istropolise bol veľký koncert, kde sme predviedli veľmi neštandardný javiskový prejav, všimli si nás ďalší promotéri a zúčastnili sme sa na Slov Rocku, kde boli aj Marián Varga, Vidiek, Bez ladu a skladu a ďalší. Robili sme aj pre televíziu klip Chameleón, boli sme na Rockfeste v Prahe. Boli sme vtedy celkom známi. 

to už prišla revolúcia.

Áno, a kapelu sme odstavili na vedľajšiu koľaj, začalo sa podnikať a veľký hlad po takýchto kapelách utíchol. Všetko bolo dovolené, tak sme mierne zamrzli. V roku 1990 sme mali 10. výročie, nacvičili sme pekný dvojhodinový program. 

K návratu nám však pomohli chlapci z Bez ladu a skladu, často sme im robievali predkapelu a zasa sme sa dostávali do kolobehu. Ale trvalo to možno aj 10 rokov. Začali sme robiť v Trenčíne nejaké Mikuláše a od roku 2000 to zasa šliapalo vcelku fajn. Vydali sme tri celkom úspešné albumy Tunel, Punk a Bordel. My sme vždy boli kapela, ktorá si všetko robila na kolene. Počas svojej existencie sme rozdali asi 30-tisíc cédečiek a robíme to takto naďalej.

Určite nie sme slávna kapela, ale Mišo Kaščák povedal, že sme významná kapela, lebo podľa nášho vzoru sa v Trenčíne vyrojilo veľmi veľa kapiel, aj po celom Slovensku, a alternatívna scéna sa veľmi rozmohla. Už v roku 1988 bol Trenčín nielen mestom módy, ale aj alternatívnej kultúry. 

ty si s Pohodou zviazaný aj inak než hudobne.

S pôvodným bubeníkom Rasťom Dobranským sme vyštudovali Vysokú školu stavebnú, odbor geodézia a kartografia. Založili sme geodetickú firmu a samozrejme, že keď Michal robil prvú Pohodu – vtedy sa to volalo ešte Kráľovská pohoda, v roku 1997, kde prišli mená ako Garáž, Chadima, Laura a její tygři, Polemic a ďalšie –, veľmi sa nám to páčilo a u nás v kancelárii sme tlačili farebné vstupenky, požičiavali sme štábu naše kopírky, tlačili sme im nejaké veci na plotroch a napokon to ostalo v totálnom dlhu, tak sme ešte riešili honorár pre Lauru a její tygři. Keď ešte bola Pohoda Pod Sokolicami, prišlo 5000 ľudí, mysleli sme si, že to je Woodstock, ale keď prešla na letisko, tak to už začalo byť naozaj náročné. Spolupracujeme s Jurajom Šimkom, to je ten služobne najmladší člen skupiny, ktorý má projekčnú firmu. Oni v autocade nakreslia plán a my potom riešime geodetické kolíky. Je ich asi tisíc a každý má svoje číslo. To sú tie značky a podľa nich sa potom budujú stany, objekty a všetko. Vo filme CHVM – 40 rokov v podzemí sú aj dosť dlhé pasáže s Michalom Kaščákom. Chodí okolo geodetov, ktorí GPS-kami vytyčujú areál. Hovorí, že CHVM otváralo naše oči a uši, sadilo korene alternatívnej hudby v Trenčíne a teraz zatĺkajú kolíky ako korene ďalšieho nového ročníka Pohody. 

Knihy Ľuboša Dzúrika: 

Cesta od boľševika k nezávislosti (2000), Underpunk (2002, kniha o rokoch v Primafe), Jednohubky (2021, krátke príbehy z autorovho života).

ľuboš Dzúrik má od roku 2010 stanovenú diagnózu skleróza multiplex. „Vtedy som ešte chodil a vykonával všelijaké aktivity,“ uvádza. „Tá diagnóza má tisíce podôb. U mňa sa prejavila tak, že mi postupne brala aktivity, ktoré som miloval. Najprv lyžovanie, potom bedminton, bicykel. Nakoniec hru na basgitare. Chôdza sa zhoršovala a začal som jazdiť na štvorkolke, aby som sa dostal ďalej do prírody. Momentálne fungujem buď na invalidnom vozíku, alebo na štvorkolke. Presúvam sa doma pomocou stropných zdvihákov a plošiny.“

Ľubošovi sa však otvorila nádej v podobe liečby, ktorá je ale drahá. Môžete na ňu prispieť aj vy.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.